Poľsko

Poľsko sa tiahne od Baltského mora na severe až po Karpaty na južnej hranici, pričom väčšina jeho historických miest leží na rovinách medzi nimi. Krakov, Varšava, Vroclav, Poznaň a Gdaňsk v sebe nesú každý iné storočie dejín krajiny, zatiaľ čo Zakopane a Tatry jej dodávajú alpský charakter na juhu. Pre mňa je to zároveň rodná zem: Daria je Poľka, študovala vo Vroclave a naša spoločnosť má sídlo vo Varšave, takže túto krajinu fotografujem už vyše desať rokov.

Krakov

Krakov bol kráľovským hlavným mestom päť storočí a jeho Hlavné námestie je od svojho založenia v roku 1257 najväčším stredovekým mestským námestím v Európe. Práve tu som zažil svoj najplodnejší východ slnka: roztrhané mraky zachytili prvé teplé lúče, zatiaľ čo sa nad prázdnym námestím týčila Bazilika sv. Márie, a zábery z toho jediného rána sa stali bestsellermi. Odvtedy tajne dúfam, že na každej ceste uvidím práve „krakovské mraky“. Dve nerovnaké tehlové veže baziliky sú spojené s temnou legendou: každý z dvoch bratov postavil jednu z nich, až kým ten, kto ju dokončil ako prvý, nezabezpečil, že jeho brat to nikdy nedokáže.

O niekoľko rokov neskôr som sa vrátil na to isté námestie a zachytil som Sukiennicu a baziliku pri ďalšom dokonalom úsvite, nasnímané tým istým základným fotoaparátom Canon, s ktorým som začínal. Renesančné arkádové chodby Sukiennice si zachovávajú svoj pokoj možno hodinu po východe slnka a prvé svetlo, ktoré vrhá siluetu mesta na ich steny, stojí za to, aby si človek nastavil budík. Vo vnútri kostola sv. Márie sa nachádza gotický oltárny obraz, ktorý v 15. storočí vyrezal Veit Stoss a ktorý je najväčším svojho druhu na svete; nacisti ho vyplienili a po vojne bol vrátený. Celé historické centrum patrilo medzi prvých dvanásť lokalít zapísaných do zoznamu svetového dedičstva UNESCO v roku 1978; môj kompletný sprievodca po Krakove sa mestu venuje podrobne.

Wawelský hrad

Wawel bol po celé stáročia sídlom poľských kráľov a jeho fotografovanie ma naučilo jednu lekciu o mapách: vzdialenosti v neznámych mestách sú vždy väčšie, než sa na prvý pohľad zdá. Ocitol som sa, ako bežím pred úsvitom Krakovom, aby som stihol breh Visly skôr, než zhasnú reflektory na hrade, a potom som si v bahne pri rieke postavil statív, aby som zachytil dokonalý odraz v pokojnej vode. Svetlá zhasli v okamihu, keď som dokončil fotografovanie.

Na nádvorí hradu stojí bronzová miniatúra celého komplexu, umiestnená tak, aby sa model a skutočná wawelská katedrála zmestili do jedného záberu. Miniatúry miest milujem už od detstva, takže táto fotka sa takmer sama zrodila.

Soľná baňa vo Wieliczke

Hneď za Krakovom sa nachádza soľná baňa vo Wieliczke, ktorá sa rozprestiera na deviatich podzemných úrovniach s dĺžkou chodieb približne 300 kilometrov, vytesaných v priebehu viac ako 700 rokov. V jej srdci, 101 metrov pod zemou, leží Kaplnka sv. Kingy, kostol s rozlohou 465 metrov štvorcových, kde sú lustre, oltár aj reliéfy vyrezané zo soli. Dodnes sa v nej konajú bohoslužby, koncerty a dokonca aj svadby.

Prehliadka prebieha rýchlo, čo robí z fotografovania takmer šport. Pri podzemnom slanom jazere sa osvetlenie zapína len v prítomnosti skupiny, takže som mal asi päť sekúnd na to, aby som si pred fotografovaním našiel kompozíciu. Na konci prehliadky, v komnate Stanisława Staszica, stojíte 130 metrov pod zemou v jaskyni vysokej 36 metrov, v ktorej sa kedysi uskutočnil podzemný let balónom. Wieliczka je súčasťou prvého zoznamu dvanástich lokalít v Krakove, ktoré boli v roku 1978 zapísané na zoznam UNESCO.

Zakopane

Zakopane je zimným hlavným mestom Poľska: mesto s 28 000 obyvateľmi, ktoré počas najrušnejších víkendov privíta až štvrť milióna návštevníkov. Fotografia, na ktorú som sa najviac pripravoval, vznikla za súmraku, keď sa svetlá ulice Krupówki, ruské kolo a skokanské mostíky zoradili pod zasneženými Tatrami a obloha nad nimi sa sfarbila do fialova.

Iné ráno sme v úplnej tme vystúpili na Gubałówku a v meste pod nami ešte svietili pouličné lampy, zatiaľ čo na vrcholkoch sa začínalo rozbrieždiť. Mesto priťahuje umelcov už od 19. storočia, kedy tu vznikol zakopanský architektonický štýl; môj sprievodca po Zakopane ponúka ucelený prehľad.

Gubałówka

Gubałówka je akoby balkón v prvom rade v Zakopanom, spojený s mestom lanovkou, ktorá premáva už od roku 1938. V zime sme hodiny kráčali po hrebeni: bežal som, aby som stihol zachytiť nízko stojace slnko, ktoré sa vynáralo spoza tatranského hrebeňa, skôr než svetlo zmizne, a potom som našiel čistinu, kde pod čerstvým snehom stáli roztrúsené rekreačné chaty s pohorím v pozadí. Z vrcholu sa pred horami rozprestiera kompletné zimné panoráma Zakopane.

Objavom tej výpravy bola Daria, nie ja. Keďže jej už bola zima, vydala sa späť k lanovke a poslala mi správu: „Nablízku je pekný kostolík.“ Prešiel som priamo popri ňom, s pohľadom upretým na vrcholy. Malá drevená kaplnka stála za drevenou bránou v nedotknutom snehu. V roku 1961 ju postavila rodina Bachledovcov ako votívny dar na poďakovanie za prežitie vojnových rokov, presne na mieste, kde sa kedysi skrývali pred popravou.

Tatry

Tatry sú jediné alpské pohorie v Poľsku – približne 60 kilometrov karpatského hrebeňa chráneného ako národný park. Vystúpili sme na Kasprowy Wierch (1 987 metrov) na slovenskej hranici pod úplne zamračenou oblohou a slnko sa na okamih predralo, aby osvetlilo okolité vrcholy zhora nad mrakmi. Daria to nazýva mojou fotografickou karmou; ja tomu hovorím, že som tam stál dosť dlho.

V lete tá istá trasa ponúka iné zážitky: v dvoch tretinách výstupu stojí na lúke Hala Gąsienicowa osamotená drevená chata a tých desať kíl fotografického vybavenia na mojom chrbte prestalo hrať rolu. Počas zimnej prechádzky za mestom mi miesto označené na mape ako „Giewont View“ prinieslo presne to, čo sľubovalo: zamrznutá cestička, ktorá viedla pohľad priamo k vrcholovému krížu na Giewonte, hore, na ktorú sa Daria stále chystá vyliezť.

Strążyská dolina

Údolie Strążyska je príjemným vstupom do Tatier: ide o 2,4-kilometrovú trasu s nízkou náročnosťou, ktorá končí pod vodopádom Siklawica a je dostupná pešo z centra Zakopane. V zime davov už nie je a slnečné lúče prenikajú lesom v dlhých radoch tieňov po celej dĺžke chodníka. Z dreveného mosta ďalej v údolí potok tiekol smerom k horám pod snehom, ktorý v meste pod ním už nebol.

Táto túra ma tiež naučila lacnú lekciu: topánky odolné voči dažďu nie sú odolné voči ľadu. Keď sa chodník stal strmším, pol hodiny som stál na ľade, zatiaľ čo Daria išla napred. Ak sa v zime vydáte na túru do tatranských údolí, nezabudnite si vziať hroty na topánky.

Vroclav

Vroclav je miesto, kde sa Poľsko stalo súčasťou nášho života. Daria tu študovala, máme tu priateľov a aj po viac ako dvanástich rokoch návštev ho stále považujeme za naše najobľúbenejšie poľské mesto. Je to štvrté najväčšie mesto krajiny, v roku 2016 bolo Európskym hlavným mestom kultúry a od roku 2019 je mestom literatúry UNESCO. Jedného hmlistého rána som z našej izby v Sky Tower fotografoval veže kostolov, ktoré sa vynárali z hmly; Daria nepoznala svoje vlastné mesto.

Trhové námestie je jedným z najväčších v Európe a z prenajatého bytu nad ním som raz nafotil nočnú panorámu námestia a radnice, zatiaľ čo kopytá koní na dlažobných kockách poskytovali zvukovú kulisu spred troch storočí. Môj vzťah k mestským súdom je profesionálny: ako fotograf presadzujúci autorské práva trávim veľa času v budovách, ako je pevnostný Okresný súd, postavený v rokoch 1845 až 1852, ktorého históriu poprav v rámci nacistickej akcie „Noc a hmla“ som dokázal na fotografii spracovať až po rokoch. Kompletný sprievodca po Vroclave to všetko zhromažďuje.

Čarodejnícky most

Najkrajší výhľad na vroclavské Staré mesto si vyžaduje prekonať 247 schodov. Úzky kamenný mostík spája dve veže kostola sv. Márie Magdalény vo výške 45 metrov a práve z neho som konečne zachytil svoj najobľúbenejší záber červených striech a Trhového námestia pri zimnom západe slnka. Ten večer som nebol jediný, kto mal taký nápad; na moste bolo plno ľudí.

Jeho legenda je pochmúrna: obvinené čarodejnice kedysi museli prejsť po rímske bez zábradlia, čo bola skúška, ktorú nikto nemohol prežiť. Dnes stráži chodník bronzová čarodejnica so svojou mačkou, vyleštená do lesku detskými rukami, s hromadou mincí od návštevníkov pri ich nohách nad žiarivými strechami.

Ostrów Tumski vo Vroclave

Katedrálny ostrov je najstaršou časťou Vroclavi a jediným miestom, kde som kedy videl, ako lampár každý večer ručne zapálil plynové lampy. Bol to jeden z mojich prvých fotografických motívov vôbec: Trinásť rokov sa mi to opakovane nedarilo, vyskúšal som dva fotoaparáty, až kým sa jedného decembra všetko zosúladilo a katedrála s mostom Tumski stáli v noci zahalené vianočnými svetlami.

Pri ďalšom východe slnka som stál sám na samotnom moste, zatiaľ čo zlatisté ranné svetlo prenikalo cez zdobené kované prvky smerom k dvojitým vežiam katedrály. Oceľový Tumský most, postavený v roku 1889, strávil desaťročia ako Most milencov pod ťarchou visiacich zámkov; zámky boli odstránené pri renovácii v roku 2019, romantika však zostala.

Vroclavská univerzita

Dve univerzitné budovy ma neustále ťahajú späť cez Odru. Barokovú hlavnú budovu najlepšie vyfotíte zo Słodového ostrova za súmraku, keď sa zdobená fasáda nad vlastným odrazom zafarbí do zlata a ostrov sa zaplní študentmi, ktorí zámerne ignorujú najfotografovanejšiu budovu v meste. Bolo to jedno z našich obľúbených miest s Dariou, vďaka čomu je každý návrat akýmsi malým návratom domov.

Druhým je bývalý kláštor svätého Vincenta a svätého Jakuba, ktorý okolo roku 1240 založil vojvoda Henrich II. Pobožný, ktorý bol po odchode františkánov prestavaný v barokovom štýle a počas druhej svetovej vojny zničený. Daria študovala v tomto komplexe a jedného večera, po najkrajšom západe slnka, aký som nad mestom kedy videl, som z druhej strany ulice zachytil jeho gotickú vežu v poslednom fialovom svetle.

Ďalej na východ stojí Centenárna hala od Maxa Berga, ktorá je od roku 2006 zapísaná na zozname UNESCO, pred ňou sa nachádza multimediálna fontána Hala Stulecia, najväčšia svojho druhu v Poľsku. Môj jediný použiteľný záber z nej pochádza z mojich prvých dvoch rokov fotografovania, pretože pri každej neskoršej návšteve mi do toho niečo zasiahlo – stavebné práce, uzavretia a v júni 2026 fontánu doslova zasiahol blesk. Starý súbor som upravil s využitím dnešných zručností. Poučenie z toho vyplýva: neodkladajte fotografovanie.

Poznaň

Poznaň sa nazýva kolískou poľského štátu a toto tvrdenie je opodstatnené. Staromestské námestie si zachovalo svoj pôvodný ráz zo 13. storočia, obklopené obchodnými domami, z ktorých každý je natretý inou farbou; úzke aj široké domy dodnes odzrkadľujú, kto sa pred stáročiami oženil s číjou vdovou. V jeho strede stojí renesančná radnica, z ktorej veže sa každý deň o poludní zrážajú rohy dvoch mechanických kôz, čo pripomína kuchára, ktorému uniknutá večera zachránila kariéru. Rytmus námestia prechádza od tichého úsvitu k nočnému životu, ktorý sa točí okolo radnice až do druhej ráno; v tú hodinu už fungovala len moja spúšť fotoaparátu. V mojom sprievodcovi po Poznani nájdete ešte viac, vrátane barokového kostola Fara s príbehom o duchoch na organovej empore.

Poznaňská katedrála

Ostrów Tumski, poznaňský katedrálny ostrov na rieke Warta, je miestom, kde sa začína poľská história: v roku 966 tu bol pokrstený knieža Mieszko I., čo bolo udalosťou, ktorá začlenila Poľsko do kresťanskej Európy. Prvá katedrála bola postavená v roku 968 a na jej podlahe sú dodnes vyryté mená prvých panovníkov, ktorých pozostatky spočívajú v Zlatej kaplnke – svätyni z 19. storočia, postavené v čase, keď bolo Poľsko rozdelené a vymazané z mapy, aby Poliakom pripomínala ich zlatý vek.

Na ostrov sa dostanete cez most biskupa Jordána, pomenovaný po prvom poľskom biskupovi. V sivom, pochmúrnom dni pôsobila jeho červeno natretá oceľ na môj fotoaparát tak, ako to červená farba vždy robí.

Poznaňské hrady

Poznaň si zachoval dva hrady z protikladných období svojej histórie. Kráľovský hrad na Przemyslovom vrchu začal stavať v 13. storočí Przemysl II., vojvoda, ktorý na krátky čas zjednotil Poľsko, než bol zavraždený rok po nástupe na trón; po vojnovom zničení bol prestavaný a dnes v ňom sídli múzeum. Cisársky hrad, postavený v roku 1910 pre cisára Wilhelma II., slúžil od tej doby na rôzne účely v rámci každého režimu a dnes v ňom fungujú kiná a múzeá; v horúcu nedeľu sme v jeho záhradách našli najlepší tieň v meste.

Z tej istej cisárskej éry pochádza Veľké divadlo, ktoré sa týči pred svojím parkom so šiestimi iónskymi stĺpmi pod sochou Pegasa, a Univerzita Adama Mickiewicza, ktorá v meste študuje 37 000 študentov; na jej partnerskej univerzite vo Frankfurte nad Odrou som študoval ja, vďaka čomu sa mi Poznaň zdá ako rodný brat.

Varšava

Varšava je pre mňa pracovným Poľskom: nachádza sa tu naša kancelária PhotoClaim, a tak sa sem stále vraciam s fotoaparátom v taške. Trvalo mi šesť rokov, kým som od nápadu až po finálny záber zachytil panorámu mesta, ktorú som chcel. Už v roku 2014 som si všimol, že jeden hotel stojí priamo naproti Palácu kultúry a vedy; aplikácia PhotoPills mi ukázala, že slnko zapadá priamo za palácom len v polovici leta. Svadobná pozvánka na posledný júnový víkend nás konečne priviedla do tej izby a slnko zapadlo presne za vežu paláca, zatiaľ čo mrakodrapy okolo neho sa rozžiarili.

Samotný Palác kultúry a vedy, Stalinov „dar“ z roku 1955, dodnes rozdeľuje mesto; miestni vtipkujú, že terasa na 30. poschodí ponúka najlepší výhľad na Varšavu, pretože je to jediné miesto, odkiaľ nie je vidieť palác. Neďaleko sa nachádza Koperníkov pomník, ktorý v sebe nesie príbeh odboja z čias vojny – jeho pamätné tabule boli v roku 1942 odobraté okupantom – a Prezidentský palác bol v roku 1818 dejiskom prvého verejného koncertu osemročného Chopina, ako aj rokovaní za Okrúhlym stolom, ktoré ukončili komunistickú vládu. Môj sprievodca po Varšave pokrýva hlavné mesto dôkladne.

Gdańsk a Sopot

Pobřeží Baltského mora ukazuje iné Poľsko. V Gdaňsku som zažil desať minút plných dramatických okamihov: mraky nad nábrežím rieky Motławy odhalili žiarivý západ slnka a potom sa roztrhli a spustil sa lejak. Na snímke sa nad dvoma mužmi, ktorí lovia ryby zo schodov, týči Żuraw, najväčší stredoveký prístavný žeriav v Európe, a ten malý ostrovček trávy vo vode nie je ničím takým, len troskami, ktoré sa loď chystala odtiahnuť.

Dvadsať minút ďalej pozdĺž pobrežia sa do zátoky tiahne drevené molo v Sopote, ktoré je s dĺžkou pol kilometra najdlhšie svojho druhu v Európe a predstavuje klasickú promenádu tohto poľského prímorského letoviska.

Kostol mieru v Świdnici

Hodinu cesty od Vroclavi stojí kostol postavený za podmienok, ktoré mali zaistiť jeho zlyhanie: mimo mestských hradieb, výlučne z dreva, hliny a slamy a za jediný rok. Lutheráni zo Świdnice v 17. storočí ho napriek tomu postavili, pričom v ňom našlo miesto 5 500 ľudí. Vnútri sú všetky maľované galérie, portál a veľká kazateľnica z dreva; ide o jeden z iba dvoch zachovaných kostolov tohto druhu, ktoré UNESCO v roku 2001 zaradilo medzi Kostoly mieru v Jawore a Świdnici.

Fotil som ho ešte predtým, ako som mal statív, a pololežal som na podlahe, aby som udržal fotoaparát v kľude. Medzitým Daria, v červených šatách, ktoré náhodou ladili s interiérom, bola oslovená štábom National Geographic, ktorý tam robil vlastné fotenie. Len som si želal, aby som si mohol požičať ich statív.

Fotografovanie v Poľsku

Poľsko odmeňuje rovnakú disciplínu ako kdekoľvek inde, len je tu chladnejšie. Moje najlepšie poľské zábery vznikli za úsvitu: krakovské mraky, prázdne námestie Rynek, beh k reflektorom na Waweli, lucerny v Zakopane z tmavého svahu. Výnimky potvrdzujú pravidlo plánovania: kompozícia vo Varšave mi v hlave zrela šesť rokov a v aplikácii PhotoPills dva roky, kým mi jedného júnového večera prialo počasie.

A opačnou lekciou je vrocławská fontána: záber, ktorý odložíte, môže prestať existovať, či už kvôli renovácii, uzavretiu alebo doslovnému úderu blesku. Ak je tam svetlo, urobte záber.

Kedy navštíviť Poľsko

Tieto mestá fungujú celoročne, ale ročné obdobia si medzi sebou rozdeľujú. Zima patrí Zakopanému a Tatrám, vianočne osvetleným mostom vo Vroclave a prázdnym horským chodníkom, ktoré si vyžadujú hroty na topánkach. Leto otvára vysokohorské trasy v Tatrách a prináša jediné týždne, keď slnko zapadá za varšavským palácom; je to tiež sezóna večerov na Słodowom ostrove a neskorých nocí na trhovom námestí v Poznani.

Jaro a jeseň sú kompromisom pre fotografov: hmla nad Vroclavom pri východe slnka, búrkové svetlo nad Baltským morom a námestia, ktoré sa vyprázdnia dosť skoro na to, aby sa tam zmestili statívy. V decembri sa takmer v každom starom meste konajú vianočné trhy.

Často kladené otázky