Nikdy ma neomrzí fotografovať Vroclavskú univerzitu. Kým niektoré univerzity pôsobia sterilne a inštitucionálne, Vroclavská univerzita je úplne iná; nevyzerá ako miesto plné prednáškových sál a pokút za meškanie v knižnici. Má v sebe niečo z kúzla divadelnej scény – tá bledá, zdobená fasáda, veža, rady okien, ktoré sa jedno po druhom zafarbia do zlata, keď si niekto spomenie, že má zapnúť lampu. Zaberám ju z nízkeho uhla, s okrajom záberu lemovaným konármi stromov. Rieka nesie odraz tých krásnych budov smerom ku mne v dlhých, vlniacich sa stuhách.
Ostrov Słodowa, raj pre študentov
Skutočným predmetom záujmu však nie sú len budovy. Je to samotný ostrov. Ostrov, ktorý je už dlho útočiskom pre študentov, robí to, čo robí takmer každý večer od apríla do októbra: zapĺňa sa študentmi, ktorí opustili svoje lavice a vyrazili na trávnik ostrova Słodowa. Prichádzajú v pároch a skupinách, s dekami zrolovanými pod pazuchami, pričom niekto nesie prepravku piva zakúpeného v stánku pri moste. Ostrov sa stal miestnou atrakciou, pretože v Poľsku je verejná konzumácia alkoholu zakázaná, ale na ostrove ich polícia väčšinou necháva na pokoji. Študenti, ktorí prichádzajú s nástupom súmraku, teda nechodia práve kvôli výhľadu; prichádzajú, lebo tam sú všetci a pravidlá, ktoré platia v ostatných častiach mesta, sa na ostrove až tak neuplatňujú. Prichádzajú so svojimi dekami a pivom, pretože ostrov Slodowa je miestom, kde sa bude odohrávať väčšina ich študentského života – tá časť, ktorá nie je v učebnej osnovy ani nie je súčasťou žiadnej skúšky.
Toto je miesto, kam sme s Dariou zvykli chodiť; v skutočnosti to bolo jedno z našich obľúbených miest v meste, takže je pre mňa vždy výnimočné. Vždy sem prichádzam, keď som vo Vroclave, a zvyčajne v rovnakú dennú dobu. Prichádzam za súmraku, keď slnko klesá nízko a rieka, v ktorej sa odrážajú svetlá univerzity, je zlatistá a pokrytá jemnými vlnkami, ako plech z tepaného medi. Na druhom brehu sa v modrom svetle skorého večera leskne baroková veža univerzity.
Fotografovanie univerzity za súmraku
Postavil som si statív na trávu na západnom konci ostrova, kde sa terén zvažuje smerom k rieke. Za mnou sa tesne tlačia skupinky študentov, ktorých tváre osvetľujú ich telefóny. Pár sedí trochu bokom od ostatných, nohy im visia tesne nad vodou. Nikto sa nepozerá na univerzitu. Je to bezpochyby najfotografovanejšia budova vo Vroclave, ale tu, na ostrove dočasne obývanom vysokoškolákmi, majú mladí ľudia, ktorí v nej študujú, k nej otočené chrbty a sústredia sa namiesto toho na svoje zariadenia.
Ako miznú posledné lúče denného svetla, odraz univerzity začína nadobúdať sýtu bronzovú farbu a okná na druhej strane vody prechádzajú zo zlatej do bielej, keď sa rozsvietia lampy v oknách. Premýšľam o týchto prechodoch: architektúra sa poddáva atmosfére a história ustupuje prítomnosti. Je to jeden z dôvodov, prečo sa na toto miesto stále vraciam a nastavujem svoj fotoaparát na tom istom kúsku trávnika.
