Miesto, ktoré sa nesnaží predstierať, že je niečím, čo v skutočnosti nie je – napríklad „cool západnou metropolou“ – len aby prilákalo turistov. Je také, aké je – malé, útulné hlavné mesto s priateľskými a srdečnými obyvateľmi, pretože takí jednoducho sú, a nie preto, že ste cudzinec.
A „turistické“ miesta nie sú tým najlepším, čo Podgorica môže ponúknuť. V tomto meste sa skrýva istá melancholická krása, ktorú môžete objaviť len tak, že sa v tichosti prejdete ulicami, bez toho, aby vás rušili hlučné skupiny ľudí ponáhľajúcich sa za svojimi cieľmi.
Podgorica („pod malým kopcom“)
Keď sme sa rozhodli osláviť Silvestra 2017 s priateľmi v Podgorici, hlavnom meste Čiernej Hory, musím priznať, že som bola trochu skeptická. Moja prvá myšlienka bola: „Vzhľadom na veľkosť mesta (220-tisíc obyvateľov) budeme mať prehliadku pamiatok hotovú za pár hodín“. Druhá myšlienka (našťastie) bola optimistickejšia: „ale v tom prípade budeme mať viac času na ochutnávanie čiernohorského vína“.
Keď sme v skorom popoludní dorazili do Podgorice, bola to pre nás obrovská zmena v porovnaní s naším domovom v Berlíne. Po prvé, svietilo slnko (v zime je v Berlíne slnečné svetlo skôr výnimkou). Po druhé, v meste vládla pokojná atmosféra. Na útulných uliciach sme videli len málo okoloidúcich.
V tom čase bola väčšina obchodov zatvorená, s výnimkou kaviarní a niektorých obchodov s alkoholom (do ktorých sme sa zastavili, aby sme si kúpili miestne nápoje). Na námestí sa stavalo koncertné pódium pre silvestrovskú oslavu, ktorá sa mala konať nasledujúci deň. Deti sa striekali vodou z fontány a napriek chladnému počasiu z betónových ulíc vyrastali zelené palmy. Po rýchlom tempe Berlína sa nám tieto scény zdali takmer ako v spomalenom filme.
Po krátkej prechádzke sme našli kaviarňu, ktorá vyzerala sľubne. Hoci tam nebolo dosť miesta pre skupinu 7 ľudí, čašníci presunuli stoly, aby sme mohli sedieť spolu – dobrý prvý dojem. Druhým dobrým dojmom bolo jedlo – porcie bolo takmer nemožné zjesť na jedno posedenie a všetko bolo za primeranú cenu. Kaviarňa bola plná a z televízie visiacej nad barom hrala moderná balkánska hudba.
Ako sme neskôr zistili, tento druh elektronickej hudby bol pre tento región typický. Takmer v každom bare a reštaurácii, do ktorých sme zavítali, bola aspoň jedna televízia, na ktorej sa dali pozerať videoklipy s krásnymi, niekedy polonahými ženami, ktoré tancovali v rytme modernej elektronickej hudby, niekedy zmiešanej s ľudovými melódiami.
Kombinácia, ktorú je ťažké opísať, pokiaľ ste ju nepočuli na vlastné uši. Napriek tomu, že mi v hlave protestoval môj feminizmus („prečo musia byť ženy nahé?“), bolo v tých zvukoch, ktoré nás sprevádzali na každom kroku, niečo očarujúce. Nikde predtým som nezažila taký nedostatok populárnej medzinárodnej hudby a taký dôraz na miestne kapely.
Ak ste fanúšikom balkánskej kuchyne a nie ste vegetarián, Podgorica je pre vás rajom. Najbežnejšie mäsové jedlá, ktoré sme vyskúšali, boli Ćevapi, Pljeskavica (miestny hamburger) a Ražnjići, ktoré si môžete dať v mnohých reštauráciách, ale aj ako pouličné jedlo. V podstate bolo v jedálnom lístku všetko, čo obsahovalo mäso. Okrem toho sme objavili ďalšiu variáciu „syra na vrchu“ – Njeguški sir – syr konzervovaný v oleji. Tieto jedlá sa výborne hodili k čiernohorskému bielemu a červenému vínu z hrozna Vranac – starobylého druhu hrozna typického pre Macedónsko, Srbsko a Čiernu Horu, ktoré sa pestuje prevažne v Čiernej Hore, v regiónoch okolo Podgorice.
Mali sme dva dni na prechádzky. Vďaka jasnej modrej oblohe sme mohli vidieť kopec Gorica, ktorý sa týči nad mestom (a po ktorom je mesto pomenované). O názve Čierna Hora („čierna hora“) si môžete urobiť vlastný záver, keďže hlavné mesto leží v skutočnosti v rovinatej oblasti. Podgorica je obklopená dvoma riekami: Morača a Ribnica. Prvá z nich sa tiahne cez údolie uprostred mesta a bola to príjemná skúsenosť prejsť sa popri jej tyrkysovo-zelenej vode, ktorá kontrastovala s bielymi kameňmi pokrývajúcimi jej brehy.
Architektúra
Architektúru Podgorice tiež nie je ľahké opísať. Je poznačená meniacimi sa režimami. Najstaršia časť mesta nie je ako v iných mestách. Je to takmer čisto obytná štvrť so starými domami a úzkymi uličkami. Svoju stopu tu zanechala aj éra Osmanskej ríše – našli sme tu dve mešity a malebnú vežu s hodinami. Bolo to pre nás veľmi zaujímavé porovnať to s miestom, kde sme bývali v Nova Varoš („nové mesto“), kde boli ulice rovnako široké ako v iných európskych mestách.
Počas druhej svetovej vojny bola Podgorica takmer úplne zničená a bola prestavaná na juhoslovanské mesto v rámci komunistického bloku (mesto sa vtedy volalo „Titograd“ – na počesť Josifa Broda Tita, prezidenta Juhoslávie). Tieto panelové domy boli typické pre túto dobu a na mnohých miestach boli namaľované v jasných farbách, čo mestu dodávalo živší vzhľad. Od 90. rokov začala mestská revolúcia a začali sa stavať nové budovy z ocele a skla. V tomto období bol postavený aj Most milénia a pravoslávny kostol Hristovog Vaskrsenja, ktoré sa stali hlavnými dominantami súčasnej Podgorice.
Ďalším príkladom tohto trendu ocele a skla v Podgorici je ulica George Washington, ktorá je povinnou zastávkou pre jedinečný zážitok. Nico a ja sme tam išli počas dňa a boli sme jediní ľudia, ktorí prechádzali okolo luxusných, ale prázdnych obchodov, ako sú Emporio Armani, Max Mara a ďalšie. Z reproduktorov znela playlist amerických vianočných piesní, ktorá sa zdala začať v momente, keď sme sa priblížili k týmto budovám. Potom, zrazu, po pár krokoch ďalej od tejto ulice, sme boli obklopení ľuďmi, ktorí pomaly kráčali k okolitým kancelárskym budovám alebo do obľúbenej reštaurácie.
Takto by som mohol zhrnúť zážitok z Podgorice: mesto, ktoré je jedinečné a hrdé na svoju kultúru, kde miestna hudba, jedlo a úprimná priateľskosť prevládajú nad široko rozšírenou západnou popkultúrou. To však neznamená, že by sme zažili kultúrny šok – v tomto meste je veľa z Európy. V každej časti mesta ste sa mohli cítiť bezpečne a pohodlne. Mám na mysli to, že dôvera a úcta k vlastným tradíciám sa tak veľmi rozšírili do modernej reality, že sa stali jej pevnou súčasťou. Tieto tradície nie sú len historické, ako v mnohých západných krajinách; sú živé a vyvíjajú sa do nových foriem, prispôsobujúc sa modernému svetu okolo nich.
