Španielsko

Španielsko zaberá väčšinu Pyrenejského polostrova a siaha ďaleko za jeho hranice: Baleárske ostrovy Mallorca a Menorca v Stredozemnom mori a sopečné Kanárske ostrovy pri pobreží Afriky. Madrid, najvyššie položené hlavné mesto v Európskej únii, leží v jej geografickom strede, pričom Barcelona, Valencia a Zaragoza sa rozprestierajú na severe a východe. Máloktorá krajina ponúka v rámci svojich hraníc takú rozmanitosť – od maurských palácov a gotických katedrál až po mesačné vulkanické plošiny a jednu z najtmavších nočných oblohy v Európe.

Madrid

Budova Metropolis je miestom, kde väčšina fotografov v Madride začína, a to z dobrého dôvodu. Čakal som v rade hodinu, aby som sa dostal na strechu Círculo de Bellas Artes a sledoval západ slnka za budovou Metropolis a centrálnym Madridom, pričom pohorie Sierra de Guadarrama na obzore za strechami domov nadobúdalo fialový odtieň. Dole na úrovni ulice si Gran Vía v noci zaslúži svoju povesť španielskeho Broadwayu: stál som na rovnakom mieste vyše 40 minút a zachytával som zadné svetlá áut, ktoré obklopujú roh budovy vo francúzskom štýle Beaux-Arts, ktorú postavili bratia Févrierovci v rokoch 1907 až 1911.

Kráľovská štvrť si vyžaduje inú trpezlivosť. Aby som odfotil Kráľovský palác cez prázdne námestie Plaza de la Armería, skombinoval som 30 snímok z terasy katedrály, aby som odstránil davy ľudí. Katedrála Almudena naproti vyzerá, ako keby mala stáročia, ale bola vysvätená až v roku 1993, keď Madrid navštívil pápež Ján Pavol II. Viac informácií nájdete v mojom kompletnom sprievodcovi po Madride, ktorý som zostavil na základe februárovej cesty, keď v meste panovali teploty ako v neskorej jari v Berlíne.

Námestie Plaza de España a park Buen Retiro

Madrid láka na prechádzky medzi svojimi pamiatkami. Na námestí Plaza de España dohliada Cervantesov pomník na bronzové sochy Dona Quijota a Sancha Panzu, a na jeho zadnej strane tróni personifikácia literatúry nad piatimi sochami predstavujúcimi päť kontinentov, ktoré čítajú Cervantesa. Neskoro večer sa námestie vyprázdni od turistov, a práve vtedy najviac vyniká osvetlenie pozlátenej fontány.

Na východ od centra sa v 17. storočí vybudoval park Buen Retiro ako kráľovské letovisko a v Kryštálovom paláci nad jeho malým jazierkom, postavenom v roku 1887 podľa vzoru svojho londýnskeho menovca, sa v deň našej návštevy konala výstava spevu vtákov. Nedaleko stojí Puerta de Alcalá, brána z 18. storočia, ktorá nám pripomínala berlínsku Brandenburskú bránu; fotografovanie v noci z dopravného ostrovčeka si vyžiadalo polhodinu čakania na správne načasovanie zadných svetiel. Ako moderný protipól sa k sebe nakláňajú šikmé veže KIO pod uhlom 15 stupňov – sú to prvé šikmé mrakodrapy, aké kedy boli postavené.

Barcelona

Barcelona patrí Antonimu Gaudímu. Casa Batlló sa v roku 2023 umiestnila na prvom mieste nášho zoznamu: bola postavená v roku 1877 a Gaudí ju prestaval v rokoch 1904 až 1906; jej fasáda je pokrytá mozaikou, má balkóny pripomínajúce kosti a nenájdete na nej ani jednu rovnú líniu. Vo vnútri sa strop nad lustrom točí ako oko chameleóna nad „šľachtickým poschodím“, kde rodina Batlló kedysi prijímala hostí. Hore na kopci Park Güell ukazuje ten istý naturalistický rukopis v mestskom meradle; zadal ho Eusebi Güell v roku 1900 a od roku 1984 je zapísaný na zozname UNESCO.

Staršia časť mesta si vyžaduje skoršie vstávanie. Prechádzal som sa po Gotickej štvrti ešte pred východom slnka, aby som zachytil most Pont del Bisbe s ešte svietiacimi lampami – neogotický most z 20. rokov 20. storočia, ktorý pôsobí presvedčivo stredoveko. A z našej izby v jednej z mála vysokých budov mesta nás každé ráno vítala býčia aréna La Monumental – aréna inšpirovaná byzantským štýlom z roku 1916, ktorá zaberá celý blok štvrte Eixample.

Valencia

Valencia po povodni v roku 1957 presmerovala tok svojej rieky a z vyschnutého koryta rieky Turia vytvorila park, v ktorom následne vybudovala svoju budúcnosť. Mesto umenia a vied od valencianského rodáka Santiaga Calatravu prekonalo moje už tak vysoké očakávania: Pri západe slnka som sa prechádzal pod bielymi betónovými rebrami Múzea vied, fotografoval som Hemisfèric, planetárium v tvare oka, ktoré v roku 1998 otvorilo tento komplex, a pokračoval som v práci aj po modrej hodine v Múzeu princa Felipeho, zatiaľ čo Daria čítala v kaviarni.

Staré mesto si aj napriek všetkému tomu betónu zachováva svoju jedinečnosť. Jedného rušného večera som si zapamätal cestu na námestie Plaza de la Virgen a vrátil som sa tam za úsvitu, keď námestie práve umývali. Valencijská katedrála vedľa neho uchováva v bočnej kaplnke kalich uctievaný ako Svätý grál a Mercado Central sa rozprestiera na ploche 8 000 metrov štvorcových v secesnom štýle s kovanými prvkami a vitrážami. Dole pri vode si prístav Juan Carlos I stále zachováva lesk z čias Amerického pohára. Kompletný cestovný sprievodca po Valencii ponúka podrobný prehľad o meste.

Zaragoza

Zaragoza bola prekvapením nášho cestovania po Španielsku. Našla som ju pri prehliadaní mapy po návrate z Barcelony, rezervovala som si lístok na vlak a ocitla som sa v meste s rozľahlými námestiami, budovami osvetlenými celú noc a takmer žiadnymi turistami za úsvitu. Všetko tu spája Bazilika del Pilar: pohľadnicový rám s názvom mesta vyrytým do dlažby, odraz zapadajúceho slnka v rieke Ebro a baroková fasáda osvetlená teplým svetlom nad riekou – záber, ktorý ma stál blato v topánkach. Podľa tradície je to prvý kostol, ktorý bol kedy zasvätený Panne Márii.

Názov mesta pochádza z Caesaraugusta a jeho vrstvy zostávajú viditeľné. La Seo spája románsky, gotický, mudéjarský, renesančný a barokový štýl na mieste rímskeho fóra a mešity. Z Mostu levov miestni obyvatelia sledujú západ slnka nad El Pilarom na ceste domov z práce. Palác Aljafería, opevnený islamský palác z 11. storočia, v ktorom dnes sídli aragonský parlament, ma uchvátil viac ako akákoľvek budova, ktorú som doteraz fotografoval; dokonca aj jeho gotické nádvorie Patio de San Martín zostalo prázdne, zatiaľ čo návštevníci sa hrnuli do maurských sál. A fontána Fuente de la Hispanidad ma mátala, kým som nezachytil rozhovor jednej turistickej skupiny: pri pohľade z pravého uhla voda vytvára mapu Latinskej Ameriky. Viac v cestovnom sprievodcovi po Zaragoze.

Mallorca

Mallorca je terčom vtipov o tom, že je sedemnástym spolkovým štátom Nemecka, a my sme na ne reagovali tak, že sme vynechali rušné južné pobrežie a zamierili do Alcúdie na severe – mesta, ktorého názov pochádza z arabčiny a znamená „kopce“. Odmenou nám bol západ slnka nad Port d’Alcúdia, keď sa voda pod horami menila na tekuté zlato. Jedného večera som tam komponoval záber na prístav a vrcholky hôr, keď sa k zábradliu promenády priblížil pár, aby si urobil selfie na pozadí západu slnka; ich záber sa stal mojím.

Palma stojí za odbočku. Katedrála La Seu je 121 metrov dlhá a 44 metrov vysoká, gotická stavba, ktorej výstavba trvala od roku 1229 do roku 1601, pričom samotný Gaudí prerábal interiér od roku 1901 až do momentu, keď po hádke v roku 1914 z projektu odstúpil. Z parku pri prístave môžete zachytiť katedrálu vedľa Kráľovského paláca La Almudaina, ktorý je dodnes oficiálnym sídlom španielskej kráľovskej rodiny. Kompletný cestovný sprievodca po Mallorke pokrýva ostrov sezónu po sezóne.

Menorca

Menorca je ostrov, na ktorý sa stále vraciam – už štyrikrát som tam bol ako lektor na fotografickom tábore PhotoPills a počet návštev stále rastie. Našou základňou je Cala Galdana, rekreačná zátoka, ktorej najkrajší výhľad sme s Dariou objavili počas neplánovanej túry z vyhliadky Mirador Sa Punta nad borovicami. Dvadsaťminútovou prechádzkou odtiaľ sa nachádza Cala Mitjana, ktorá ponúka nedotknutú paletu farieb Baleárskych ostrovov: tyrkysovú, biely vápenec, zelené borovice a absolútne žiadne zariadenia.

Pobrežie neustále prekvapuje. Pont d'en Gil je prírodný vápencový oblúk, ktorý som spočiatku zamenil za bránu starobylého prístavu. V Ciutadelle som za súmraku spolu s Albertom Drosom a Eliou Locardiovou viedol skupinu k Castell de Sant Nicolau, potom som zistil, že všetci krajinárski fotografi zliezli na skaly, zatiaľ čo ja som komponoval záber na pevnosť s mojou ženou čakajúcou pri jej bráne. Ja z krajinárskych fotografov nerobím fotografov mestských panorám.

Majáky na Menorke

Charakter Menorky sa odzrkadľuje najmä v jej majákoch. Maják Favàritx, dokončený v roku 1922, má na veži čiernu špirálu a stojí na tmavom bridlici, ktorý pripomína filmovú kulisu Mesiaca; pri každej návšteve sa mi naskytne iná kompozícia. Nedaleko, na vápencovom pobreží pri Cap de Favàritx, sa mi pri západe slnka rozžiarilo ružovo, pričom na skalách bolo rozmiestnených ďalších 39 fotografov.

Severné pobrežie patrí Cavalleria. Jej maják sa týči 94 metrov nad morom a fotografovanie pri východe slnka pôsobilo ako meditácia. Iný večer som tam vošiel do temnej jaskyne práve v okamihu, keď zapadajúce slnko na pár sekúnd osvetlilo jej steny – dosť dlho na to, aby som zachytil jeden záber majáku zvnútra tohto žiarenia. Menorca je najvýchodnejším bodom Španielska, takže ranná časť workshopu na týchto útesoch znamená prvý východ slnka v krajine, ku ktorému sa dostanete výstupom na mys v úplnej tme.

Nočná obloha nad Menorkou

Menorca sa v roku 2019 stala rezerváciou Starlight a toto ocenenie si skutočne zaslúži. Vďaka Stredozemnému moru, ktoré ostrov izoluje od svetelného znečistenia, sa Mliečna dráha nad mestom Favàritx tiahne po oblohe natoľko zreteľne, že ju možno vidieť voľným okom. Cestujeme v máji, keď je galaktické jadro najvyššie; dokonca aj z okraja dediny ako Son Bou môžete fotografovať Mliečnu dráhu nad svetlami mesta.

Aj moje prvé snímky hviezdnych stôp vznikli práve tu, a to tým ťažším spôsobom: môj fotoaparát odmietol automaticky spúšťať expozície v nastavených intervaloch, takže som počítal do 30 a stláčal spúšť, znova a znova, celú hodinu. Nebolo miesto na chyby a zakrivené čiary vyšli čisté.

Peñíscola

Do Peñíscoly som išiel kvôli jednému výhľadu a nebudem to popierať. Z pláže sa v noci za slameným slnečníkom vynára zo mora osvetlené staré mesto – práve preto ho miestni nazývajú „mestom v mori“. Templársky hrad na vrchole bol postavený na prelome 14. storočia a neskôr v ňom sídlil Papa Luna, protipápež Benedikt XIII.; na týchto hradbách sa nakrúcali scény s El Cidom aj epizódy seriálu Hra o tróny.

Pod opevnením sa v uličkách starého mesta striedajú farebné fasády, obchody so suvenírmi a svetlo lucerien na dlažobných kockách. Keď sme tam boli, väčšina turistov boli Španieli na letnej dovolenke, vďaka čomu v mestečku na pobreží Costa del Azahar medzi Valenciou a Barcelonou panoval pokoj.

Tenerife a hora Teide

S výškou 3 715 metrov je Teide najvyššou horou Španielska a na jej vysokej náhornej plošine sa človek cíti ako na inej planéte; vo filmoch, ako je napríklad Planéta opíc, ju aj ako takú využili. Na zachytenie panorámy sopky v posledných lúčoch slnka som spojil deväť vertikálnych záberov, pričom lanovka na svahu slúžila ako orientačný bod pre mierku. Zastávka na toalete mi zachránila deň v Roques de García: keď som vyšiel z jediného hotela na náhornej plošine, videl som, ako sa obloha nad skalnými útvarmi rozžiarila, a bežal som späť po statív, pričom som využil prázdnu cestičku ako vedúcu líniu.

Nadmorská výška slúži aj vede. Observatórium Teide leží vo výške 2 390 metrov a je domovom teleskopu, ktorý objavil prvého hnedého trpaslíka s názvom Teide 1. Počas jazdy hore cez Las Cañadas som konečne zachytil Teide bugloss, trojmetrovú rastlinu, ktorú som prezýval „kvet duchov“, keďže som roky videl len jej zimné kostry, ktoré sa rysovali na pozadí svahov a siluety ostrova La Gomera.

Pohorie Anaga

Na severovýchode Tenerife sa skrýva les, ktorý akoby zostal 20 000 rokov pozadu v čase. Laurisilva v pohorí Anaga, ktorá je biosférickou rezerváciou UNESCO, kedysi pokrývala južnú Európu; prechádzka týmto lesom dnes znamená pozorovať mraky, ktoré sa vznášajú medzi kmeňmi na úrovni očí. Na mojej obľúbenej turistickej trase z Mirador Cruz del Carmen som videl, ako hmla rozbíja svetlo na viditeľné lúče nad chodníkom, a machom porastené vavrínové chodby neustále pohlcovali a opäť uvoľňovali slnko, keď sa oblaky prechádzali lesom okolo nás.

Cesty po hrebeni ponúkajú širšie výhľady. Pri ceste k pobrežiu sme zastavili, keď lúče slnka naháňali mraky cez údolia Anagy, a zostup končí na pláži Benijo, 300 metrov čierneho vulkanického piesku, kde Atlantický oceán zakazuje kúpanie, ale odmeňuje fotoaparáty. Osada Taganana, ku ktorej vedie cesta s 180-stupňovými zákrutami, mi pripadala ako odľahlá dedina v peruánskych horách, nie v Španielsku.

Santa Cruz a La Laguna

Mestá na Tenerife majú svoje vlastné čaro. V Santa Cruz sa Auditorio de Tenerife od Santiaga Calatravu vlní ako biela vlna medzi mestom a Atlantikom; mohol by som ho obchádzať celý deň a hľadať kompozície, a objavilo sa aj na španielskych známkach a eurominciach. Pokojnejšie ráno nás zaviedlo na trh Panny Márie Africkej, kde nikto neponáhľa a bylinky a kvety voňajú na nádvoriach v koloniálnom štýle. Ďalej pozdĺž pobrežia v Candelarii vynikala biela kaplnka pri bazilike v slnečnom svetle na pozadí čiernych skál a búrky, ktorá sa zbiehala nad horami, v mestečku, ktorého Panna Mária je patrónkou Kanárskych ostrovov.

San Cristóbal de La Laguna, bývalé hlavné mesto ostrova, pôsobí pokojnejšie a historicky bohatšie. Môžete vyliezť na vežu kostola Iglesia de la Concepción a pokochať sa výhľadom na staré mesto. Z výšok pohoria Anaga sa v Las Teresitas pýši vzácny zlatistý piesok, ktorý ostrov doviezol zo Sahary. A pri prílivových bazénoch v Bajamare otec zdvihol syna nad hlavu, keď za nimi vybuchla vlna – jeden záber z nášho výročia svadby, ktorý by som nikdy nedokázala naplánovať.

Fotografovanie Španielska

Španielsko je miestom, kde prechádzam od fotografovania k výučbe fotografovania. Na tábore PhotoPills na Menorce vediem workshopy na útesoch a plážach, kde sa zároveň stále niečo nové učím: maľovanie svetlom pomocou trubice s tanečnicou bolo pre mňa novinkou, kým mi to Eric Paré a Kim Henry predviedli v chladnej, pokojnej noci – za ňou sa vo vzduchu kreslili tvary pomocou pohybujúcej sa trubice.

Toto remeslo tu odmeňuje premyslenosť. Na vyhliadke Mirador Cruz del Carmen na Teide som strávil pol hodiny so statívom a tilt-shift objektívom, aby som zachytil palisádu bez ľudí a s dokonale rovnými líniami, s morom mrakov obmývajúcim úpätie sopky. Tú istú trpezlivosť som preukázal pri 30 zoskupených záberoch v Kráľovskom paláci v Madride aj pri hodine 30-sekundových expozícií pod menorckými hviezdami. Objekty stoja nehybne; práca spočíva v čakaní.

Kedy navštíviť Španielsko

Španielsko sa riadi viacerými kalendármi. Mestá vyzerajú na fotografiách najlepšie mimo vrcholu leta: Madrid sme fotili vo februári pri teplotách ako na konci jari a pamiatky v Zaragoze sú osvetlené celú noc po celý rok, zatiaľ čo námestia sú za úsvitu prázdne. Júl a august prinášajú do vnútrozemia skutočné horúčavy a na každé pobrežie preplnené pláže.

Na ostrovoch sú ročné obdobia obrátené. Tenerife navštevujeme v novembri a v zime, keď je mračený les Anaga v plnej kráse a na náhornej plošine Teide stále svieti jasné večerné svetlo. Menorca má dve vrcholy: leto pre zátoky a máj pre obdobie Mliečnej cesty, keď tábor PhotoPills zhromažďuje fotografov z celého sveta. Teide je od roku 2007 zapísaný na zozname svetového dedičstva a jeho vysoká náhorná plošina je fotogenická v každom mesiaci; skontrolujte si webovú kameru observatória pred výjazdom, pretože na vrchole vládnu vlastné poveternostné podmienky.

Často kladené otázky