Pohorie Anaga nám vďaka tvarom stromov v vavrínovom lese pripomínalo les z rozprávky Červená čiapočka od bratov Grimmovcov. Inokedy sme sa ocitli v malej, odľahlej dedinke, ktorá sa tiahla po svahoch porastených vždyzelenými stromami a vyzerala takmer ako staroveká mayská civilizácia.
Stalo sa to hneď potom, čo nás obklopili kvapky vody, ktoré vyletovali zo silných vĺn Atlantického oceánu a narážali na obrovské skaly severného pobrežia ostrova. A to všetko po tom, čo sme videli len malú časť tohto horského masívu.
Pohorie Anaga – prechádzka v oblakoch
Snívali ste niekedy o tom, že sa ocitnete v oblakovom lese? Viete, tak ako vo filmoch, keď sa zrazu džungľa zahalí hmlou a hrdina pozoruje každý tieň medzi stromami? Vždy sme si mysleli, že na takýto les sa musíte vybrať aspoň do Južnej Ameriky. Ako sme boli prekvapení, keď sme zistili, že naša niekoľkohodinová prechádzka v pohorí Anaga na severe Tenerife bude ako prechádzka v oblakoch, ktoré miznú a znova sa objavujú len pri malom závane vetra.
Výlet do pohoria Anaga sme plánovali už nejaký čas a zisťovali sme si informácie o trasách a miestach, ktoré by sme mohli navštíviť. Zima nie je najvhodnejším obdobím na túry v týchto končinách bez dôkladnej znalosti ciest, ktoré môžu byť blátivé a strmé. Inšpirovaní obrázkami vavrínového lesa, ktorý vyzerá ako les z Grimmovej Červenej čiapočky, sme našli turistickú trasu, ktorá nás zavedie priamo do takého rozprávkového sveta.
Oblasť Anaga patrí do Svetovej siete biosférických rezervácií UNESCO. Oblasť vznikla vulkanickou erupciou pred 7–9 miliónmi rokov. Zvláštnosťou tohto miesta je vavrínový les, ktorý sa vyvinul pred miliónmi rokov na superkontinente Gondwana a na svete zostalo už len niekoľko takýchto miest. Dnes je táto lokalita domovom rôznych endemických živočíchov a rastlín.
Cesty pre autá sú tam výnimočné, rovnako ako ich história. Zábava začína, keď sa vydáte po turistických chodníkoch a vyliezate na tie hory. Pohorie Anaga dosahuje v najvyšších miestach 600 m nad morom, takže sme si mysleli, že niekoľkohodinová túra nebude veľkou výzvou, aj keď poveternostné podmienky nie sú optimálne. Našli sme si v aplikácii niekoľko turistických trás a boli sme dobre vybavení trekovými topánkami a nepremokavými bundami.
Začali sme na mieste zvanom Vega de la Mercedes, ktoré na začiatku vyzeralo ako akýkoľvek európsky les. Čím hlbšie nás však chodník viedol do hôr, tým viac fantasticky tvarovaných stromov sa nám objavovalo pred očami. Zakrivené kmene a previsnuté konáre pôsobili dojmom, akoby boli staré tisíce rokov. V istom momente sme si všimli, že sme obklopení hmlou, hneď potom, čo sme počuli vietor v korunách stromov a boli na slnku. Nebola to hmla – kráčali sme v oblakoch! Nico bol týmto prírodným zjavením tak fascinovaný, že sme strávili takmer hodinu len fotografovaním chodníkov, ktoré sa objavovali a mizli v oblakoch.
Každú hodinu sme objavovali nové typy lesov, nové výhľady na hory a nové rastliny. Adrenalín nám však stúpal nielen kvôli prírode, ale aj kvôli niekoľkým nehodám na ceste. Chodenie po strmých chodníkoch je niekedy zložité, ak je zem neustále mokrá.
V jednom momente sme mali „geniálny“ nápad skrátiť si cestu do mesta, kde sme nechali auto, a vzali sme to skratkou, ktorú nám navrhla aplikácia. Nepamätáme si, že by sme v živote šli po strmšom svahu ako po tomto – museli sme schádzať pomocou nôh a rúk. Nakoniec sme obaja skončili tak, že sme sa zosúvali dole s ťažkým batohom s fotoaparátom na chrbte. Našťastie sa nám podarilo zastaviť pred priepastou a nič z Nicovho vybavenia nebolo poškodené. Pohľad dole nás presvedčil, aby sme sa vrátili späť a zvolili si síce dlhšiu, ale oveľa bezpečnejšiu cestu.
Keď sme dorazili do mesta na úpätí, museli sme sa na seba zasmiať. Vyzerali sme ako po bahennom kúpeli. Ale čo bolo horšie, po hodinách chôdze sme boli hladní. Nakoniec sme museli zájsť do miestnej reštaurácie a nevyzerali sme príliš, hmm… reprezentatívne. Napriek náročným chodníkom nás krása a prírodná rozmanitosť tohto miesta tak nadchli, že sme sa rozhodli vrátiť sa sem znova a znova – aspoň keď pôjdeme do dôchodku.
Benijo/La Roca a mesto Taganana
Inokedy nás lákalo objavovať severnú časť pohoria Anaga. Bolo tam jedno konkrétne miesto, ktoré chcela Daria navštíviť, a to „Taganana“. Vyzerá to trochu ako mesto mayskej civilizácie zasadené do vždyzelených hôr. Jasne sfarbené steny štvorcových domov silne kontrastovali s tmavozelenými a sivými horami.
Nebolo to len dojem izolovaného miesta – bolo ťažké sa tam dostať. Aby sme videli túto dedinu, museli sme prejsť takmer výlučne horskou cestou, ktorá bola tak zakrivená, že niekedy sa otočila doľava alebo doprava o 180 stupňov, a to niekoľkokrát za pár kilometrov. Ale stálo to za to. Pokoj a majestátnosť tohto miesta upokojili naše nervy po tejto bláznivej jazde hore a dole.
Takmer za touto dedinou sa nachádzali pláž Benijo a La Roca. Miesto, o ktorom Nico sníval vo svojej fotografickej vízii. Je to severné pobrežie Tenerife. Svahy hôr tam náhle končia a dominujú nad plážou s čiernym pieskom (zvyšky sopky). Najviac nás však fascinovali obrovské skaly, ktoré sa vynorili z oceánu pred našimi očami, keď sme zišli po schodoch z kopca na breh.
Obrovské vlny sa o ne rozbíjali a zanechávali vo vzduchu kvapky vody. Kvôli hluku sme museli kričať, aby sme sa navzájom počuli, a nedokázali sme si predstaviť, ako by tu niekto mohol plávať… Pre Nica to však bol fotografický raj a nová výzva, keďže doteraz nenafotil veľa záberov z takéhoto skalnatého pobrežia, kde sa voda rozstrekávala priamo pred objektívom.
Pohorie Anaga bolo jedným z dôvodov, prečo sme si zamilovali Tenerife. Taká divoká, pradávna príroda spojená s výhľadmi na malebné dedinky, pripomínajúce staroveké juhoamerické kultúry, nám vyrazila dych každých pár kilometrov, ktoré sme prešli autom alebo pešo. Cesty v pohorí Anaga nám niekedy spôsobovali miernu závrať, ale boli aj dobrodružstvom. Najviac nás však zasiahol pocit pokoja, blízkosti prírody a jej pôvodu.
