Bulharsko

Bulharsko leží na juhovýchode Európy, medzi povodím Dunaja a Egejského mora, a takmer všetko v tejto krajine je formované horami: desiatky pohorí pretínajú krajinu od Balkánskeho hrebeňa v strede až po pohoria Rila, Pirin a Rodopy na juhu. Hlavné mesto Sofia leží na úpätí pohoria Vitosha; druhé najväčšie mesto Plovdiv sa rozprestiera na rovine prerušovanej zaoblenými kopcami. Po stáročia bol terén prekážkou, ktorá sťažovala prístup do krajiny, a práve táto izolácia zachovala kláštory, horské mestečká a kultúru, ku ktorej sa tento sprievodca neustále vracia.

Sofia

Sofia odmeňuje návštevníkov výhľadom z výšky. Jedného jesenného víkendu som z reštaurácie na streche fotografoval západ slnka za horami, s pohárom vína na stole, a sľúbil som si, že sa sem vrátim, aby som spoznal aj zvyšok krajiny. Zo Sofie sa dá za hodinu jazdy autom dostať k asi dvadsiatim horským masívom, čo vysvetľuje, prečo má mesto vždy jedno oko upreté na vrcholy.

Tento sľub som dodržal viac než raz. Pri neskoršej návšteve som sa usadil na úpätí hory Vitosha v štvrti Lozenets, aby som zachytil žiariacu sieť nočnej Sofie, s Národným palácom kultúry ako kotvou v zábere a osvetleným štadiónom žiariacim v pozadí. Mesto podrobne opisujem v mojom cestovnom sprievodcovi po Sofii; tento článok je o tom, ako do seba zapadá celá krajina.

Katedrála Alexandra Nevského

Katedrála Alexandra Nevského je jednou z pamiatok, ktoré ako prvé vzbudili môj záujem o fotografovanie, a to už roky predtým, než som pred ňou stál. Postavená prevažne v rokoch 1904 až 1912, patrí medzi najväčšie pravoslávne kostoly na svete a je v nej cítiť tichý celoeurópsky charakter: svietidlá boli vyrobené v Mníchove, brány v Berlíne a vo Viedni, mozaiky v Benátkach.

Keď som ju konečne navštívil v slnečný jesenný deň, ulice okolo kostola boli takmer prázdne a ja som mohol stáť uprostred uličky, zatiaľ čo nízko stojace slnko zafarbilo kameň do zlatej farby a z neďalekej kaviarne sa niesla hudba. Fotil som katedrálu v tom poslednom zlatistom svetle, pričom neobyzantské kupoly vynikali tým, čo tento štýl vie najlepšie.

Národné divadlo Ivana Vazova

Národné divadlo bolo otvorené v roku 1904 a keďže prvou hrou, ktorá sa tu hrala, bola „Vyvrhelovia“ od Ivana Vazova, budova prevzala meno tohto spisovateľa. Môj prvý pokus o vyfotografovanie fasády nevyšiel; námestie pred ňou bolo príliš plné ľudí, ktorí si užívali posedenie v kaviarni vedľa, tak sme sa k nim namiesto toho pridali na bulharské predjedlá.

Nasledujúce ráno som mal naplánované interview pre Bloomberg TV Bulgaria o mojej práci v oblasti presadzovania autorských práv, o tom, ako chránim svoje fotografie a prečo by tvorcovia mali brániť to, čo vytvoria. Miesto stretnutia bolo priamo pred divadlom. Kým ma reportér natáčal, ako fotím, zachytil som divadlo v prvých lúčoch slnka, s pozláteným štítom žiariacim nad prázdnym námestím. Niektoré rána sa oplatia dvojnásobne.

Largo a staroveká Serdica

Roky som sa snažil vyfotografovať Largo. Každý návrat do Sofie končil tou istou prechádzkou k tomu istému súboru budov z 50. rokov, čakaním na podmienky, ktoré nikdy nenastali, až kým jedného večera obloha konečne splnila moje očakávania a podarilo sa mi zachytiť Národné zhromaždenie v dokonalom západe slnka so sklenenou kupolou svetlíka metra v popredí.

Táto kupola je druhou polovicou príbehu. Sofia je postavená na mieste rímskeho mesta Serdica a keď sa kopalo metro, vykopávky sa stali súčasťou stanice: rímske múry pod skleneným prístreškom, dokončeným v roku 2016, nad ktorými sa týči Largo z čias socializmu. Starovek, 50. roky 20. storočia a súčasnosť sa na prvý pohľad prelínajú a je možné sa nimi voľne prechádzať.

Centrálne minerálne kúpele a Národný palác kultúry

Sofia vznikla vďaka minerálnym prameňom; ľudia si dodnes napĺňajú fľaše teplou vodou z fontán v centre mesta. Pramene sa využívali už v 16. storočí a budova kúpeľov, ktorá stojí dodnes a pochádza z počiatku 20. storočia, spája prvky viedenskej secesie s byzantskými pruhmi. Kúpele slúžili návštevníkom až do roku 1986 a dnes v nich sídli mestské historické múzeum. Vyfotil som pruhovanú fasádu za fontánou a zvyšok zastávky som strávil vychutnávaním si parku pred budovou.

Na druhom konci bulváru Vitosha sa Národný palác kultúry, otvorený v roku 1981, po zotmení mení na farebnú kompozíciu: zachytil som palác osvetlený fialovou farbou nad tyrkysovými kaskádami fontány, jedno z najväčších kongresových centier v Európe, ktoré predvádzalo svoje večerné predstavenie.

Kostol v Bojane

Kostol v Boyane sa skrýva na úpätí hory Vitosha, tesne za hranicami Sofie – je to malá stredoveká stavba obklopená mohutnými stromami. Vstup je prísne obmedzený: desať minút, naraz deväť návštevníkov, a práve preto je na mojej fotografii kostol v záhrade, kde slnečné lúče prenikajú cez listy a vytvárajú žiarivý odlesk.

Toto obmedzenie existuje kvôli tomu, čo sa nachádza vo vnútri. Fresky z roku 1259, diela Turnovskej školy, dodali postávam individuálne tváre a emócie takmer dve storočia predtým, než sa to stalo štandardom v renesancii, a portréty darcov Kalojana a Desislavy sú namaľované ako skutoční ľudia. Kostol je od roku 1979 zapísaný na zozname svetového dedičstva UNESCO.

Kláštor Rila

Cesta z Bojany do Rilského kláštora nahradí mesto poslednými tridsiatimi minútami, počas ktorých vidíte len lesy a vrchy. Svätý Ján z Rily prišiel do týchto hôr v 10. storočí, aby sa v jaskyni modlil osamote; jeho útočisko sa postupne rozrástlo na duchovné centrum krajiny, komplex obklopený pevnostnými múrmi, ktorý počas piatich storočí osmanskej nadvlády chránil bulharskú kultúru a rukopisy a vyslúžil si prívlastok „pokladnica Bulharska“. V roku 1983 bol zapísaný na zoznam svetového dedičstva.

Keď prejdete bránou, náhle sa pred vami otvorí nádvorie s pruhovanými oblúkmi a maľovanými portikmi na pozadí zelených svahov. Potom som vypustil dron, aby som zachytil panorámu kláštora osamoteného v údolí, s červenými strechami uprostred oceánu lesa, a konečne som pochopil tú izoláciu, vďaka ktorej toto miesto mohlo vzniknúť. Choďte tam popoludní; ráno patrí turistickým autobusom.

Fresky v Rilskom kláštore

Hlavný kostol, postavený v rokoch 1834 až 1837, má biblické motívy vyobrazené aj na vonkajšej strane. Nad vchodom dominuje v strede maľovaného stropu Kristus Pantokrator, obklopený freskami, ktoré v roku 1846 dokončili majstri z Banska, Samokova a Razlogu, medzi nimi aj slávni bratia Zografovci.

Západný portikus má opačný prístup. Jeho steny sú od podlahy až po strop pokryté vyobrazeniami pekelných výjavov, démonov a následkov, namaľovaných pre veriacich, z ktorých väčšina nevedela čítať, a tento realizmus dodnes udivuje návštevníkov. Vedľa kostola stojí Hreljova veža, postavená v rokoch 1334–1335, najstaršia budova komplexu, s kaplnkou zo 14. storočia na najvyššom poschodí.

Bansko

Bansko je najznámejšie bulharské lyžiarske stredisko, my sme však dorazili v máji, mimo sezóny, na ceste z Rily do Plovdivu, s rezerváciou na jednu noc. Nasledujúce ráno som nad hlavným námestím vypustil dron, bez akýchkoľvek očakávaní, len zo zvedavosti, a obloha mi ponúkla dva zábery: bludisko kamenných domov a červených striech starého mesta na pozadí pohoria Pirin a z okraja mesta závoj hmly ležiaci nad údolím, ktorý bol zo zeme úplne neviditeľný.

Lietanie tu je potešením aj z iného dôvodu: Bulharsko dodržiava štandardné pravidlá EÚ týkajúce sa dronov a namiesto podozrenia bola reakcia na námestí zvedavosť – ľudia sa chceli pozrieť na obrazovku. Národný park Pirin nad mestom je od roku 1983 zapísaný na zozname UNESCO.

Dom Velyan a hostinec Baryakova

Počas osmanskej nadvlády boli veľké mestá pod dohľadom, zatiaľ čo odľahlé mestečká ako Bansko sa stali tichými strážcami bulharského jazyka a tradícií. Dom Velyanovcov je živou pripomienkou tejto histórie: opevnený dom z 18. storočia s úkrytmi zabudovanými do stien, s priestormi pre dobytok v spodnej časti a obytnými priestormi v hornej časti, vyzdobený majstrom Velyanom Ognevom. Daria si na mape všimla značku múzea; brána bola otvorená, tak sme vošli na nádvorie so starou studňou a maľovanou fasádou a mali sme to miesto len pre seba.

Oběd pokračoval v našom poznávaní. V hostinci Baryakova, drevenom dome obklopujúcom nádvorie, som odfotil stôl, pri ktorom sme jedli, Dariin grilovaný pstruh a môj „Kráľovský tanier“. Hľadajte cyrilický nápis „Барякова Механа“; v blízkosti sa nachádzajú dva takmer identické hostince.

Pohorie Rodopy

Cesta autom z Banska smerom na Plovdiv vedie popri úzkorozchodnej železničnej trati vytesanej do pohoria Rodopy a práve na nej som zažil dve z mojich najobľúbenejších zastávok z celého výletu. Prvou bola železničná stanica bez akejkoľvek dediny v okolí, udržiavaná, s pravidelným spojom a úplne osamotená medzi útesmi. Vypustil som dron a v žiadnom smere som nič nenašiel; pripadalo mi to ako najodľahlejšie miesto v Európe, ktoré je stále spojené so svetom.

Druhou bola vyhliadka v tvare srdca, zdobená bulharskými ružami, nad dedinou Sveta Petka, na ceste medzi Velingradom a Yundolou. Nikto takéto miesta neplánuje; ponaučením z Rodopov je vybrať si pomalšiu trasu a často zastavovať.

Plovdiv

Plovdiv bol najprekvapujúcejším mestom, ktoré som za posledných päť rokov navštívil. Jedno z najstarších nepretržite obývaných miest v Európe, rímsky Philippopolis, kreatívna študentská štvrť a jedinečná geografia: výrazné zaoblené kopce, ktoré sa z mestského prostredia týčia ako ostrovy. Zo Sahat Tepe som fotografoval panorámu tesne po západe slnka, pomník Aljoša sa tiahol po svahu susedného kopca, študenti a páry sa usádzali na skalách okolo mňa.

O pár minút neskôr zmenila veža s hodinami za mnou svoj charakter. Jej vrchol svietil zvonku bielo, zatiaľ čo vnútorné osvetlenie striedalo farby, a keď sa rozsvietila na červeno, veža mi pripadala ako maják nad vnútrozemským morom striech. Na chvíľu som mal pocit, že som na pobreží Atlantiku, a nie na Tráckej nížine.

Staré mesto v Plovdive

Vrstvy histórie Plovdivu sú najľahšie rozpoznateľné pri bráne Hisar Kapia, kde sa v jednej stavbe spájajú rímske základy, kamenné murivo z obdobia Druhej bulharskej ríše a domy z obdobia národného obrodenia postavené priamo nad oblúkom. Ešte pred východom slnka som sa prechádzal po dláždených uličkách a fotografoval prázdnu bránu v modrej hodine – taký záber, aký vám tá istá ulica o dve hodiny neskôr už neposkytne.

Mesto neustále improvizovalo. Keď som sa s už zbalenou výbavou schádzal z kopca, za rohom som zabočil na námestie Stefana Stambolova a všetko som znova vybalil: fontána sa vinula smerom k osvetlenej radnici, zatiaľ čo z rímskeho divadla nad starým mestom sa ozýval živý koncert. 20-sekundová expozícia a najlepšie miesto v meste.

Šipka a Údolie ruží

Zostali sme v Údolí ruží, srdci bulharského priemyslu výroby ružového oleja, a toto miesto sme využili ako základňu pre jednu veľmi špecifickú fotografiu. Pamätný kostol v Šipke, postavený na pamiatku ruských a bulharských vojakov, ktorí padli v priesmyku Šipka v rokoch 1877–1878 v bitke, ktorá zvrátila priebeh vojny a ukončila osmanskú nadvládu, skrýva svoju najkrajšiu stranu pred cestou. Prvá návšteva nevyšla kvôli počasiu; keďže som býval len 25 minút odtiaľ, mohol som sa jednoducho vrátiť a o pár dní neskôr som vypustil dron, aby zachytil zlaté kupoly vyníkajúce z lesa a architektúru v štýle ruského renesancie vynárajúcu sa z nekonečného zeleného svahu.

Počas sezóny Festivalu ruží sa vôňa šíri priamo v ovzduší údolia. Spojenie histórie priesmyku so živou tradíciou pod ním bolo jedným z tichých vrcholov cesty.

Pevnosť Tsarevets

Veliko Tarnovo bolo hlavným mestom Druhej bulharskej ríše a pevnosť Tsarevets bola jej korunou. Mali sme k dispozícii len jednu noc a predpoveď hlásila dážď, takže som si hotel rezervoval kvôli jedinej veci: strešnej terase s výhľadom na pevnosť. Večer bol bezveterný a mrholilo. Budík zazvonil aj tak skoro a na dvadsať či tridsať sekúnd sa slnko predralo cez medzeru v oblakoch a osvetlilo pevnosť a katedrálu na vrchole kopca, zatiaľ čo stále pršalo. Potom sa obloha zatiahla a bolo po všetkom.

Neskôr toho dňa sme sa vydali na prehliadku pešo a ja som z vnútra obranného veže, s vyzdvihnutými železnými hrotmi, zachytil stredovekú bránu tak, ako by ju videl obranca. Príprava nie je nijako okázalá, ale práve v tom je celé tajomstvo: svetlo nečaká, kým si obhliadate terén.

Fotografovanie v Bulharsku

Bulharsko ma počas tej istej cesty naučilo dve veci. Prvou je trpezlivosť v časovom horizonte rokov: Largo som musel navštíviť viackrát počas viacerých pobytov, kým jeden západ slnka vynahradil všetky tie návštevy, a Shipka si vyžiadala druhý pokus ešte v tom istom týždni. Druhou je rýchlosť v rozsahu sekúnd: Tsarevets mi poskytol presne dvadsaťsekundové okno a radnica v Plovdive sa objavila, keď som už mal statív zbalený.

Tu si dron zaslúži svoje miesto v taške. Hmla v údolí Banska, odľahlosť Rily a kupoly Shipky sú príbehy, ktoré existujú len z výšky, pravidlá lietania sú štandardné pre EÚ a okoloidúci sú priateľskí. A keď sa poludňajšie horské svetlo stane príliš ostrým, urobte to, čo vám Radopy radia: vyberte sa pomalou cestou a nechajte, aby za vás prácu urobili obchádzky.

Kedy navštíviť Bulharsko

Naša dlhá trasa viedla v máji a načasovanie bolo ideálne: zelené údolia, prázdne nádvoria v Bansku, príjemné rána na prehliadku starých miest a začínajúci zber ruží v údolí okolo Kazanlaku, kde festivalová sezóna vrcholí začiatkom júna. Jeseň je ďalším skvelým obdobím; všetky moje zábery zo Sofie so zlatistými stromami a jasným horským svetlom pochádzajú z jedného októbrového víkendu.

Zima premení krajinu na jej druhú tvár, pričom Bansko na úpätí pohoria Pirin vedie bulharskú lyžiarsku sezónu. Leto patrí pobrežiu Čierneho mora a vysokohorským chodníkom. Nech je akékoľvek ročné obdobie, vzdialenosti sú krátke a hory sú vždy vzdialené najviac hodinu cesty.

Často kladené otázky