Čierna Hora leží na pobreží Jadranského mora v juhovýchodnej Európe, medzi Chorvátskom, Bosnou a Hercegovinou, Srbskom, Kosovom a Albánskom. V roku 2006 vyhlásila nezávislosť od Srbska a naďalej nie je členom Európskej únie, hoci euro používa ako svoju de facto menu. Hlavným mestom je Podgorica, kultúrnym a turistickým centrom je opevnené mesto Kotor v Kotorskom zálive a vnútrozemie dominujú Dinárske Alpy s vrcholmi nad 2 500 metrov v pohoriach Durmitor a Prokletije.
Kotorský záliv
Prileteli sme na Silvestra. Pôvodný plán bol stráviť sviatky s priateľmi v Podgorici a odletieť späť do Berlína, až kým sme si pár dní pred odletom neuvedomili, že ak odložíme návrat o 48 hodín, konečne sa budeme môcť vybrať autom do Kotoru. Cesta sa tak jasne rozdelila na dve časti: tri dni v hlavnom meste a potom dva dni v zátoke.
Zátoka Kotor sa miestne nazýva Boka, „zátoka“. Tiahne sa 28 kilometrov do vnútrozemia od Jadranského mora, ohraničená dvoma hrebeňmi Dinárskych Álp. Ľudia ju často opisujú ako fjord, čo je geologicky nesprávne (ide o zatopený riečny kaňon), ale vizuálne dostatočne presné na to, aby toto porovnanie obstálo. Zátoka spolu s okolitými osadami je od roku 1979 na zozname svetového dedičstva UNESCO ako prírodná a kultúrno-historická oblasť Kotor.
Pobrežie lemuje rad starých miest, ktoré sme nemali čas prejsť: Risan, Tivat, Perast, Prčanj, Herceg Novi. Každé z nich je malý prístav so svojimi kostolmi a palácmi z benátskej éry. Zostali sme vnútri hradieb Kotoru a fotografovali sme záliv z výšky. O niekoľko rokov neskôr, keď som si prechádzal zábery z tej cesty, našiel som panorámu západu slnka z horných hradieb, ktorú som vtedy nikdy nezpracoval. Ten záber je na fotografii v hornej časti tohto sprievodcu.
Kotor
Kotor je stredoveké prístavné mesto obklopené hradbami na konci zátoky. Prvá písomná zmienka o meste pochádza z roku 168 pred n. l., kedy bolo súčasťou rímskej provincie Dalmácia, a Staré mesto odvtedy prešlo pod byzantskú, benátsku, osmanskú, habsburskú a napoleonskú nadvládu. Každá z týchto érach zanechala nejakú viditeľnú stopu: bránu, kostol či úsek hradby.
Hlavným zážitkom pre fotografov je výstup na hrad San Giovanni na kopci sv. Jána, ale aj Staré mesto na úrovni ulíc stojí za to navštíviť skoro ráno. Mačky sú súčasťou identity mesta (každý obchod so suvenírmi predáva pohľadnice s ich vyobrazením) a malé námestia medzi kostolmi a palácmi sa hodinu pred východom slnka úplne vyprázdnia. Ak chcete hlbšie spoznať ulice mesta, prejsť každú bránu, námestie a hradby, pozrite si náš špeciálny sprievodca po Kotore.
Prvým záberom, ktorý som tu chcel zachytiť, bolo panoráma za denného svetla z polovice výstupu – obraz, ktorý som mal v hlave už od roku 2015, odkedy som videl verziu toho istého výhľadu od Eliu Locardiho. Z Berlína je to dlhá a nepohodlná cesta, a preto som sa tam nakoniec dostal až cez novoročnú odbočku cez Podgoricu.
Staré mesto má tri brány: Morskú bránu (hlavný vchod, postavenú v roku 1555 za benátskej nadvlády), Severnú bránu a väčšiu Južnú bránu. Severná brána bola postavená v 16. storočí na pamiatku víťazstva Kotoru nad osmanským admirálom Hayreddinom Barbarossom a zachovala sa pozoruhodne dobre. Vedľa nej stále tečie priekopa s tyrkysovou vodou.
Brány na brehu rieky som fotografoval za úsvitu z údolia pod kopcom St John's Hill, pol hodinu pred východom slnka. Toto miesto som si vybral, pretože poskytovalo čistý výhľad na pevnosť Kotor na svahu nad bránou. Po nafotení snímky sme s Dariou vyšli na samotné hradby a prešli celý okruh, čo je časť Kotoru, ktorú väčšina návštevníkov vynecháva.
Druhý novoročný záber pochádza priamo pred Morskou bránou, kde ešte svietili slávnostné svetlá a ulice boli prázdne. Morská brána v novoročné ráno ponúka pokojnejší obraz než výstup na pevnosť, ale práve tento záber vystihuje, prečo je zimný výlet do Kotoru taký odlišný od letného.
Katedrála svätého Tryfona v Kotore
Katedrála svätého Tryfona bola vysvätená v roku 1166. Starší kostol na tom istom mieste uchovával pozostatky tohto svätca už od 10. storočia a miestni obyvatelia dodnes považujú Tryfona za patróna a ochrancu Kotoru. Súčasná románska fasáda a dvojité veže predstavujú už tretiu alebo štvrtú podobu budovy, keďže katedrála bola v priebehu storočí opakovane poškodená zemetraseniami.
Pred kostolom sme sa ocitli pár dní po Novom roku, a preto boli v čase, keď som fotografoval, na okolitých budovách ešte stále vyvesené sviatočné svetlá. Námestie pred katedrálou je vydláždené svetlým mramorom a pri prvých lúčoch slnka sa kamene odrážajú natoľko, že je možné jasne čítať ešte skôr, ako slnko úplne vyjde. Nemal som čas vyliezť na vežu katedrály, čo teraz ľutujem. Nabudúce.
Pevnosť Kotor v Čiernej Hore
Komplex pevnosti na vrchu svätého Jána je tým, kvôli čomu sem prichádza väčšina fotografov. Veže, hradby a hrad San Giovanni na vrchole spolu tvoria jeden z najlepšie zachovaných stredovekých obranných systémov v Jadranskom regióne. Miesto je osídlené už od ilýrskych čias, cisár Justinián I. dal v 6. storočí opevnenie prestavať a Benátčania ho v neskorom stredoveku rozšírili.
Výstup pozostáva z približne 1 300 schodov do výšky asi 1 200 metrov nad zátokou. Časti chodníka sú čiastočne zničené, oporné múry sa miestami zosúvajú a zemetrasenie z roku 1979 zanechalo škody, ktoré sú na ceste nahor stále viditeľné. Počas výstupu som si všimol kompozíciu vytvorenú zrúcaninami hradieb, ktoré sa stali akýmsi rámom: kameň, obloha a zátoka zbiehajúca sa vpravo.
Vystúpil som dvakrát za dva dni, raz kvôli dennej kompozícii a raz, aby som počkal na modrú hodinu. Pri druhom výstupe Daria behala hore a dole po hornom schodisku, aby sa zahriala, zatiaľ čo ja som držal pozíciu s fotoaparátom. Bol január a vietor z zátoky preniká všetkým, čo si so sebou priniesol z berlínskej zimy.
Hlavný záber samotného komplexu som nasnímal z údolia pomocou teleobjektívu – hrad San Giovanni zospodu, pričom som čakal, kým sa zapadajúce slnko dotkne horných veží. Prvé popoludnie našej návštevy, keď sa nad zálivom valili nízke dažďové mraky, som zachytil inú verziu toho istého motívu: hrad zahalený mrakmi, pričom horné hradby sa takmer stratili v počasí.
Zátoka Kotor v noci v Čiernej Hore
Záber, po ktorom som z vrcholu tak túžil, bola zátoka v modrej hodine. Keď druhý večer zapadlo slnko, konečne som ho mal. O niekoľko rokov neskôr, počas cesty domov, som v archíve našiel záber z toho istého miesta, ktorý som vtedy nezpracoval, s oblohou úplne osvetlenou poslednými lúčmi slnka. Práve táto fotografia je na začiatku tohto sprievodcu.
Nočná verzia je sama o sebe jedinečná. Osvetlené pobrežie po zotmení pôsobí takmer rovnako ako panoráma za denného svetla, s výnimkou toho, že geometria zátoky je teraz vykreslená svetlami pozdĺž vodnej hladiny. Rovnaké miesto, štyri hodiny čakania, úplne iná fotografia.
Podgorica
Podgorica je najmenšie európske hlavné mesto, ktoré sme navštívili. V samotnej metropolitnej oblasti žije približne 150 000 ľudí a svojou veľkosťou sa skôr podobá nemeckému okresnému mestu ako európskemu hlavnému mestu. Údolie obklopuje tmavá línia čiernohorských hôr, ktorá sa tiahne takmer v každom širokom zábere panorámy, vrátane modernistického pohľadu na mesto z výšky, ktorý som zachytil druhý deň popoludní.
To, čo nám z Podgorice najviac utkvelo v pamäti, boli ľudia. Dva dni po začiatku cesty nám priateľ pripomenul udalosť z roku 2013: asi 40 kilometrov od mesta havaroval rumunský autobus a do miestnych nemocníc prišlo darovať krv toľko obyvateľov, že lekári museli ľudí požiadať, aby už nechodili. Odvtedy Daria a ja používame frázu „je to ako v Čiernej Hore“ ako skratku pre tento druh srdečnosti, keď porovnávame, ako sa k nám správajú cudzí ľudia v iných krajinách.
Katedrála Kristovho zmŕtvychvstania
Katedrála Kristovho zmŕtvychvstania (Saborni Hram Hristovog Vaskrsenja) je najvýznamnejšou sakrálnou stavbou v Podgorici. Exteriér sa tak verne drží byzantského vzoru, že som na prvý pohľad predpokladal, že má aspoň sto rokov, možno je dokonca súčasníkom kostola sv. Tryfona v Kotore. Stavba však v skutočnosti začala v roku 1993 a bola dokončená v roku 2013.
Vnútri Katedrály zmŕtvychvstania sa však budova prezradí. Fresky na prvý pohľad vyzerajú ako bežné diela vrcholnej byzantskej éry, kým nezačnete čítať postavy. Jedna z nástenných malieb zobrazuje Marxa, Engelsa a Tita v pekle. Akonáhle si tento detail uvedomíte, zvyšok ikonografie sa prehodnotí: ide o kostol 21. storočia, ktorý hovorí o nedávnej čiernohorskej histórii, odetý do stredovekého rúcha. Naživo to pôsobí znepokojujúco, čo je podľa mňa aj zámerom.
Most Millennium v Čiernej Hore
Visiaci most cez rieku Morača je modernou dominantou panorámy Podgorice. Tento peší a cestný most, známy ako Most milénia, bol otvorený v roku 2005 a dodnes je najfotografovanejšou súčasnou stavbou v meste. Laná sú svetlosivé, pylóny biele a na pozadí tmavých hôr pôsobí celý most ako čistá grafická línia.
Zachytil som ho z brehu rieky s centrom mesta v pozadí. Fotografia pôsobí skôr ako krajina než ako mestský panoramatický pohľad, pretože panoráma Podgorice je nízka: hory zaberajú väčšinu hornej polovice záberu. Kontrast vnútri obrázku je skutočným predmetom záujmu. Veže z komunistickej éry na jednej strane, moderné obytné bloky na druhej strane a medzi nimi most z 21. storočia. Je to najstručnejšie zhrnutie mesta, ktoré sa mi podarilo zachytiť v jednom zábere.
Pomník Vladimíra Vysockého
Na brehu rieky neďaleko mosta stojí bronzová socha Vladimíra Vysockého, ruského básnika, speváka a herca, ktorý zomrel v roku 1980. Vysocký síce nikdy nežil v Čiernej Hore, napísal však o tejto krajine slávny verš: „V tomto živote ľutujem, že nemám dva domovy, a nemôžem nazvať Čiernu Horu svojou druhou vlasťou.“ V Podgorici je v rámci mestských hraníc len veľmi málo pomníkov. To, že jeden z nich dostal ruský básnik, vám niečo napovie o tom, ako vážne to Čiernohorci brali.
Kompozícia je rovnako priama ako jej význam. Bronzová socha na žltom pozadí v parku pri rieke, za ňou sa týčia biele piliere Mostu tisícročia. Fotil som to slnečné popoludnie koncom decembra.
Hodinová veža (Sahat Kula) v Podgorici
Osmanská veža s hodinami zo 17. storočia, v čiernohorskom jazyku nazývaná Sahat Kula, pochádza z osmanskej éry a patrí medzi najstaršie zachované stavby v meste. Veža je dnes zákonne chránená ako kultúrna pamiatka. Na konci 19. storočia bol na vrchol veže umiestnený kríž, ktorý symbolizuje prechod mesta z osmanskej nadvlády pod kresťanskú čiernohorskú vládu, hoci sa mi ho z uhla, z ktorého som fotografoval, nepodarilo zachytiť v zábere.
Na starom centre Podgorice ma prekvapilo, aké je obytné. Keď vyjdete z veže, mestské bloky sa rýchlo menia na nízke domy a úzke uličky. Priamo za vežou sa nachádza reštaurácia s názvom Pod Volat, ktorá sa stala naším obľúbeným miestom na obed. Veľkorysé čiernohorské mäsité jedlá, rozumné ceny, žiadna pretvárka. Ak jedávate mäso, stojí za návštevu.
Krátka túra z centra vás zavedie na kopec Gorica (v čiernohorskom jazyku znamená Gorica „malý kopec“ a Pod-gorica „pod malým kopcom“, od čoho pochádza názov hlavného mesta). Na vrchole sa nad Podgoricou nachádza malá pravoslávna kaplnka, kostol sv. Juraja, najstarší kostol v meste, ktorého vznik väčšina zdrojov datuje medzi 9. a 11. storočím. Keď sme kostol navštívili, bol zatvorený, tak sme sa namiesto toho prešli po okolitom cintoríne. Náhrobné kamene sú natoľko zvlhnuté, že nápisy sú čiastočne nečitateľné.
Čo táto príručka neobsahuje
Čierna Hora je malá (asi polovičná veľkosťou oproti Belgicku), no na tomto priestore sa nachádza väčšia rozmanitosť krajiny, než by sa na prvý pohľad dalo predpokladať, a väčšina z nej v tomto sprievodcovi chýba. Nefotili sme Národný park Durmitor na severe, kaňon Tara (podľa niektorých meraní najhlbší v Európe), horu Lovćen nad Kotorom ani pobrežné mestá južne od zátoky: Budvu, Sveti Stefan, Ulcinj či oblasť Skadarského jazera. Vynechali sme aj ostatné osady zapísané na zozname UNESCO v okolí samotného Kotorského zálivu: Perast, Prčanj, Risan, Tivat, Herceg Novi.
Cesta trvala štyri dni. Krajina si zaslúži tri týždne. To, čo tu máte, je podrobný pohľad na dve mestá, nie kompletný prehľad. Keď sa vrátime, začneme práve v týchto chýbajúcich regiónoch.
Kedy navštíviť Čiernu Horu
Pobrežie má stredomorské podnebie, pričom august je najteplejším a najrušnejším mesiacom. Navštívili sme ho koncom decembra a začiatkom januára a zistili sme, že je to takmer ideálne obdobie na fotografovanie: prázdne ulice v Kotore, stále rozsvietené vianočné osvetlenie a nízko stojace zimné slnko, ktoré lichotí kamenným fasádam. Nevýhodou zimy je, že niektoré vyššie úseky chodníka k pevnosti v Kotore môžu byť klzké a výstup si vyžaduje väčšiu opatrnosť.
Máj, jún a september sú najvhodnejšie prechodné mesiace. Zátoka je dostatočne teplá na kúpanie, vnútrozemské hory sú prístupné a Kotor ešte nie je zaplnený davmi výletných lodí, ako je tomu v lete. V júli a auguste je na pobreží veľa ľudí. Vnútrozemské hory sú naopak v tomto období najvhodnejšie na návštevu.
Jedlo a nápoje v Čiernej Hore
Čiernohorská kuchyňa sa nachádza na pomedzí balkánskych a stredomorských tradícií. Na pobreží vás čakajú grilované ryby, chobotnice, prosciutto z Njeguši (údená šunka zrejúca v horskej dedinke s rovnakým názvom) a výrazný miestny syr. Vo vnútrozemí v Podgorici sa jedálne lístky zameriavajú skôr na grilované mäso, ćevapi, pljeskavicu a dusené jedlá ako japrak. Pod Volat za Hodinovou vežou je mäsiarstvo v Podgorici, do ktorého sme sa stále vracali.
Pokiaľ ide o nápoje, krajina produkuje slušné červené víno z domácej odrody Vranac a rakija (miestne nazývaná loza) je všade. Mena je euro, hoci Čierna Hora nie je členom eurozóny ani EÚ, čo zjednodušuje cestovanie z ktorejkoľvek inej časti Európy.
Často kladené otázky
Kedy je najlepšie navštíviť Čiernu Horu?
Máj, jún a september ponúkajú najlepšiu kombináciu teplého počasia, dostupných hôr a stále prechodného Kotoru. V júli a auguste je na pobreží horúco a preplnené, najmä keď sú v prístave výletné lode. Koncom decembra a začiatkom januára je v Kotore pokoj a podmienky sú vhodné na fotografovanie, hoci niektoré chodníky v hornej časti pevnosti sú v zime klzké.
Koľko dní potrebujete v Čiernej Hore?
Štyri dni stačia na pokojné spoznanie Kotoru a Podgorice, po dva dni na každé mesto. Za sedem až desať dní môžete pridať Národný park Durmitor, Lovćen a južné pobrežie okolo Sveti Stefana a Budvy. Dva týždne sú reálnejšie: krajina ponúka na malej ploche väčšiu rozmanitosť krajiny, než naznačuje mapa.
Je Čierna Hora členom Európskej únie?
Nie. Čierna Hora je kandidátskou krajinou na členstvo v EÚ a rokovania prebiehajú, ale v súčasnosti nie je členským štátom. Krajina síce používa euro ako svoju de facto menu, čo uľahčuje cestovanie z ostatných častí Európy, pri prekračovaní hraníc z Chorvátska alebo Bosny a Hercegoviny sa však naďalej vykonávajú hraničné kontroly.
Ako sa dostanete z Podgorice do Kotoru?
Autom trvá cesta približne 90 minút po diaľnici E80 cez hory, s nádherným výhľadom na zjazde smerom k zátoke. Autobusom trvá tá istá trasa približne dve hodiny a spoje odchádzajú často z hlavnej autobusovej stanice v Podgorici. Priame vlakové spojenie neexistuje. Túto trasu sme absolvovali počas novoročného výletu a zistili sme, že cesta je v zime prejazdná.
Je Kotorský záliv naozaj fjord?
Z geologického hľadiska nie. Zátoka je zatopený riečny kaňon (ria), nie ľadovcový fjord. Vizuálny dojem strmých horských stien padajúcich do hlbokej vody však stále dostatočne pripomína nórsky fjord, takže toto porovnanie sa udomácnilo v turistických brožúrach. Kotorská zátoka a jej okolie sú od roku 1979 zapísané na zozname UNESCO.
Je výstup k pevnosti Kotor náročný?
Áno, je náročnejší, než naznačujú fotografie. Cesta pozostáva z približne 1 300 schodov a vedie do výšky asi 1 200 metrov nad zátokou. Niektoré úseky sú čiastočne poškodené, oporné múry miestami chýbajú a povrch je nerovný. Oblečte si vhodnú obuv, vezmite si vodu a vyrazte skoro, aby ste sa vyhli horúčave aj davom. Výhľad z vrcholu stojí za výstup v každom ročnom období.
Stojí Podgorica za návštevu z pohľadu fotografa?
Podgorica je malé mesto a stačí na ňu dva dni, nie päť. Najvýraznejšími motívmi sú Katedrála zmŕtvychvstania Krista (v modernom byzantskom štýle s prekvapivými freskami vo vnútri), Most tisícročia nad riekou Morača a Hodinová veža v starom centre. Hlavnou prednosťou mesta je to, čo na fotografiách nevidíte, a to je pohostinnosť miestnych obyvateľov.
Aká mena sa používa v Čiernej Hore?
Euro, hoci Čierna Hora nie je členom Európskej únie ani formálnej eurozóny. Krajina prijala nemeckú marku v roku 1999 a prešla na euro v roku 2002 spolu s oficiálnymi členmi eurozóny. Karty sú široko akceptované v Kotore a v centre Podgorice; hotovosť je užitočnejšia v menších dedinách a na horských priechodoch.
