Rakúsko

Rakúsko leží v srdci Álp – je to krajina deviatich spolkových krajín, kde sa cisárske mestá a vysokohorské krajiny striedajú v dosahu hodinovej jazdy autom. Viedeň tvorí východnú bránu s dedičstvom Habsburskej ríše, Salzburg stráži severný okraj Álp a medzi nimi sa rozprestiera jazerná oblasť Salzkammergut so srdcom v Hallstatte. Pre fotografa je to krajina modrých hodín: paláce, operné domy a dedinky pri jazerách, ktoré si to najlepšie svetlo šetria na koniec dňa.

Viedeň

Viedeň je miestom, kde sa sústreďuje cisárska minulosť Rakúska, a éra Ringstrasse zanechala mestu množstvo budov, ktoré na fotografiách pôsobia ako divadelné kulisy. Štátna opera je klasika: jej neorenesančnú mohutnosť sme fotografovali v modrej hodine, pričom v popredí sa tiahli svetelné stopy áut; budova, ktorá sa raz ročne mení na tanečnú sálu, keď sa operný ples otvára valčíkom.

Pre čelný pohľad som sa vrátil za úsvitu a statív som umiestnil na autobusovej zastávke. S čím som však nepočítal, bol augustový víkend vo Viedni: kým som tam stál vyše hodiny a opera žiari v prvých lúčoch svitu, okolo mňa sa nočný dav potácal domov, jeden pár sa hádal, kde majú ísť, päťdesiat metrov ďalej zastavili modré svetlá a šesť mužov naháňalo jedného cez ulicu. Fotil som divadlo, zatiaľ čo mesto inscenovalo svoje vlastné predstavenie. Celé mesto je zachytené v mojom cestovnom sprievodcovi po Viedni.

Zámok Schönbrunn

Schönbrunn vznikol ako poľovný revír: cisár Maximilián II. kúpil tieto pozemky v roku 1569 a osídlil ich bažantmi a jelenmi; palác však nadobudol svoj lesk až v 18. storočí, keď ho Mária Terézia dostala ako svadobný dar. Tu sa narodil a zomrel najdlhšie vládnuci rakúsky cisár František Jozef. Z vyvýšenia pri Gloriette sa palác a jeho parterové záhrady odrážajú proti večernému mestu, čo je obraz, ktorý ukazuje, prečo sa Habsburgovci tohto miesta nikdy nevzdali.

Záhrady si zaslúžia pomalšiu prehliadku. Jedného horúceho júnového večera sme sa vybrali na lúky s fľašou Grüner Veltliner a ja som zbadal pár, ktorý sedel osamote pri úpätí Neptúnovej fontány. Teplotný opar toho dňa dodával mramorovým sochám a Gloriette nad nimi jemný lesk, aký by nedokázal vytvoriť žiadny filter.

Viedenské múzeá

Cisár František Jozef dal postaviť dve veľké múzeá na Ringstrasse ako architektonické dvojčatá a ich schodiská sú navrhnuté tak, aby ohromili: mramor na mramore, stĺpy zamaskované ako sochy, stropná maľba visiaca nad tým všetkým ako druhé nebo. Nechala som Dariu postarať sa o lístky, lebo schodisko ma už úplne pohltilo. Žena, ktorá práve obchádzala odpočívadlo, zbadala môj zdvihnutý fotoaparát, zastavila sa a usmiala sa, a na jediný okamih bolo celé schodisko len moje. Vnútorné priestory dýchajú vlnami; ticho medzi skupinami je vždy dlhšie, než by ste čakali, a ISO 3200 zachytí aj ten najkratší okamih.

Múzeum Prater skrýva tichší zázrak: staré kabínky z kolotoča prerobené na vitríny, pričom každá červená kabínka ukrýva miniatúrny svet pod maľovanou freskou zachytávajúcou históriu Viedne. Daria trvá na tom, aby sme sa v každom meste povozili na kolotoči; ja sa bojím výšok, ale za fotoaparátom ten strach utíchne. Kabínky na prízemí vyhovujú nám obom.

Hundertwasserhaus

Ak sa vám línie tohto bytového domu v očiach vlnia, nejde o optické skreslenie. Friedensreich Hundertwasser bojoval proti rovným líniám počas celej svojej kariéry a spolu s architektom Josefom Krawinom postavil na rohu ulíc Kegelgasse a Löwengasse fasádu, ktorá sa vlní v hre farieb a zelene. Krawinov prvý návrh, konvenčný model z modulov, bol hneď zamietnutý; príroda zriedka stavia z modulov a ani tento dom by taký nemal byť.

Keď bola budova v roku 1985 dokončená, Hundertwasser odmietol zaplatenie za projekt. Povedal, že vidieť svoju víziu naživo má pre neho väčšiu hodnotu, ako keby na jej mieste vyrástla ďalšia škaredá budova.

Karlskirche

Nie je nič krajšie ako sledovať, ako sa rušné mesto prebúdza. Karlskirche bola mojim viedenským ránom: baroková kupola a jej dva stĺpy sa zrkadlili v odrazovej vodnej ploche, námestie bolo prázdne a na fasádu dopadalo prvé teplé svetlo. Fotografovanie skoro ráno je v mojej práci tým, čo sa najviac približuje meditácii.

Kostol bol postavený na začiatku 18. storočia na počesť svätého Karola Boromejského a spája barokové jadro s portikom gréckeho chrámu. Antonio Vivaldi zomrel neďaleko a koncerty v kostole udržujú spomienku na skladateľa v jeho múroch dodnes.

Salzburg

Salzburg v čase Vianoc je pascou pre svetelných dizajnérov: mesto leží v horskej kotline a slnko zmizne dávno predtým, než to akákoľvek aplikácia uzná. Čakal som viac ako dve hodiny v zime na ten správny moment – dosť neskoro, aby sa mesto rozžiarilo, a dosť skoro, aby si neosvetlené svahy zachovali svoju textúru. Potom sa naraz rozsvietili zlaté vianočné svetlá na Makartstegu, Hotel Sacher a osvetlené Staré Mesto, pričom rieka Salzach odrážala svetlo ako tekuté zlato.

Tá zima stála za to. Salzburský december je pokojnejší než v lete, vianočné trhy žiaria a rieka vytvára kompozičné efekty, aké žiadne iné ročné obdobie neponúka.

Hallstatt

Hallstatt bol na mojom zozname už roky a výlet do Salzburgu mi konečne umožnil dostať sa tam za jeden večer jazdy autom. Dedina si svoju povesť zaslúži: jazero, hory, kostolná veža – všetko do seba zapadá, akoby to bolo zámerne naaranžované. Záber, ktorý som chcel, si vyžadoval presné prekrývanie svetiel – 30-sekundovú expozíciu dediny a jej odrazu v okne, ktorá trvá dve alebo tri minúty. Najprv cez zrkadlo preplával trajekt, potom ním pomaly preplávala labuť, zatiaľ čo som stál pri statíve a mrmlal si pod nosom na oboch. Fotografovanie západu slnka sa nedá riadiť; čakáte na ten správny okamih a ten rozhodne.

Väčšina návštevníkov odíde so zotmením, čo je dôvodom na to, aby ste zostali. Po zotmení námestie pri múzeu žiari v svetle povianočných svetiel, davy ľudí sú preč a dedina je viac sama sebou ako kedykoľvek počas dňa. Modrá hodina je tou správnou príležitosťou; osvetlené fasády na pozadí posledných farieb oblohy dotvárajú záber.

Salzkammergut

Jazerná oblasť okolo Hallstattu zbohatla vďaka soli, ktorú sem dopravovala rieka Traun: po celé stáročia bola táto rieka hlavnou dopravnou tepnou regiónu a hladinu vody regulovali hrádze, ktoré sa tu nachádzajú dodnes. Na ceste sme sa zastavili pri jednom z nich, kde starý vodný mlyn pretína zelenú vodu na pozadí hôr, a zistili sme, že v žltom penzióne za nami práve podávajú večeru; táto fotka odvtedy slúži aj ako odporúčanie z jedálneho lístka.

UNESCO v roku 1997 zapísalo Hallstatt a krajinu Dachsteinu do zoznamu svetového dedičstva, pričom ju označilo za výnimočný príklad prírodnej krajiny veľkej krásy spojenej so sedem tisícročnou tradíciou ťažby soli, ktorá patrí medzi najstaršie na svete.

Fotografovanie v Rakúsku

Rakúsko ma naučilo väčšinu toho, čo viem o čakaní. Dve hodiny v salzburskej zime kvôli trojminútovému prechodu. Zrkadlo v Hallstatte, ktoré bolo odkázané na rozvrh labutí. Hodina na viedenskej autobusovej zastávke, kým sa okolo môjho statívu odohrával nočný život mesta. A vo vnútri platí múzejné pravidlo: postav sa sebavedome, počkaj o tridsať sekúnd dlhšie, než sa ti zdá rozumné, a radšej nechaj stúpať hodnotu ISO, ako aby ti ten okamih ušiel.

Systém odmien je konzistentný: typické motívy tejto krajiny sú slávne práve preto, že zostávajú nehybné. Premennými sú svetlo a ľudia, a oboje prichádzajú k fotografovi, ktorý vydrží dlhšie ako oni.

Kedy navštíviť Rakúsko

Zima je v Rakúsku fotografickou hlavnou sezónou. V Salzburgu a vo Viedni sa vianočné trhy konajú už od konca novembra, Hallstatt si ponecháva vianočné osvetlenie aj po sviatkoch, pričom návštevníkov je tu len zlomok toho, čo v lete, a nízko stojace slnko celý deň lichotí cisárskym fasádam. Zbaľte si veci na to, že budete stáť na mieste v chlade; práve z toho vznikajú tie najlepšie zábery.

V lete to funguje inak: dlhé večery v záhradách Schönbrunn a kúpanie v jazerách v regióne Salzkammergut, ale už v dopoludňajších hodinách sú ulice v Hallstatte plné ľudí, čo znamená, že nocľah a fotografovanie v modrej hodine rozhodujú o tom, či bude výsledok vyzerať ako pohľadnica alebo scéna plná davu. Jar a jeseň sú kompromisom, keď sa sneh ešte drží na vrcholkoch nad zelenými údoliami.

Často kladené otázky