Grécko

Grécko sa tiahne od pevniny na Balkáne až k Egejskému a Iónskemu moru, pričom pri jeho pobreží sa nachádza viac ako dvesto obývaných ostrovov. V Aténach pod Akropolou žije približne tretina obyvateľstva krajiny, Solún je centrom severu a ostrovy Dodekanézy, na čele s Rhodosom, ležia ďaleko na juhovýchode, na dohľad od tureckého pobrežia. Všetko v tomto sprievodcovi pochádza z troch ciest: zimného týždňa v Aténach, pobytu v Solúne a cesty autom po ostrovoch cez Rhodos.

Atény

Akropola bola prvou vecou, ktorá nás v Aténach privítala, a tak tomu bolo aj počas zvyšku týždňa: táto skalná vyvýšenina sa týči do výšky približne 150 metrov a je viditeľná takmer z každého kúta mesta. Atény majú zdokumentovanú históriu dlhú viac ako 3 500 rokov a staroveké mesto sa v tom modernom neustále vynára – v chrámoch, stĺpoch a ruinách, ktoré stoja medzi bytovými domami.

Dokonca aj dopravný systém je jej súčasťou. Najstaršia linka metra medzi stanicami vedie na otvorenom priestranstve cez archeologický park a ja som vyfotografoval vlak metra prechádzajúci pod Akropolou, pričom červené vozne rámovali zimné konáre a na kopci nad nimi sa týčil Parthenón. Artefakty objavené počas stavebných prác sú vystavené priamo v samotných staniciach.

Akropola

Akropola je od roku 1987 zapísaná na zozname svetového dedičstva UNESCO a vďaka rekonštrukčným prácam, ktoré prebiehajú od roku 1975, sa Parthenón takmer úplne obnovil. Z kopca Lycabettus som fotografoval osvetlenú Akropolu s morom v pozadí, pričom mramor žiaril zlatou farbou v modrej hodine, zatiaľ čo pozadie vyplňovali svetlá Pireusu a Saronického zálivu.

Keď stojíte pred chrámami, zamýšľate sa nad tým, ako ľudia bez modernej technológie vytvorili niečo, čo pretrvalo tisíce rokov. Múzeum Akropoly na úpätí skaly uchováva artefakty, ktoré tu boli odkryté, a stojí za návštevu pred alebo po výstupe.

Hora Lycabettus

V centre hlavného mesta sa týči kopec a táto skutočnosť ma ohromila viac než čokoľvek iné v Aténach. Hora Lykabétos sa týči do výšky 277 metrov nad morom; podľa legendy tu bohyňa Aténa upustila kúsok vápenca a staršia povesť hovorí, že na jej svahoch kedysi žili vlci, pričom „lykos“ v gréčtine znamená vlk. Z Akropoly som fotografoval kopec, ktorý sa týčil nad bledým mestom – zelenú pyramídu s bielou kaplnkou svätého Juraja na vrchole.

Výstup na vrchol je večerným rituálom. Z vrcholu som sledoval, ako sa západ slnka rozlieva nad mestom a morom, a cestou dole som zachytil mramorové more domov v poslednom teplom svetle, keď betón moderného mesta na chvíľu vyzerá ako kameň starovekého mesta. Pre tých, ktorí si chcú ušetriť nohy, vedie na vrchol lanovka.

Monastiraki

Monastiraki sa vlastne nikdy nezatvára. Námestie je križovatkou liniek metra, centrom mestského výpredaja a miestom slávneho blšieho trhu, a je tu rušno od rána až hlboko po polnoci. Z strechy nad námestím som v súmraku vyfotil okolie s Akropolou nad ním, mešitou Tzistarakis a ruinami Hadriánovej knižnice v strede záberu a Parthenónom vznášajúcim sa nad všetkým.

Vrátil som sa sem po zotmení, aby som zachytil ten istý výhľad, keď stánky na trhu svietia a na skale sa rozsvietia reflektory. Tieto dva zábery, nasnímané s niekoľkohodinovým odstupom, sú skrátenou verziou Atén: starobylého mesta, ktoré žije na plné obrátky.

Chrám Héfaista a staroveká Agora

Chrám Hefaista, dokončený okolo roku 415 pred n. l., patrí medzi najlepšie zachované chrámy starovekého sveta a je zasvätený bohu kováčov a ohňa; archeológovia v jeho okolí objavili hrnčiarske a kováčske dielne. Zo svahu Akropoly som fotografoval chrám týčiaci sa nad stromami Agory – dórsky ostrov z mramoru, za ktorým sa tlačí moderné mesto.

Tento kontrast je výstižnou definíciou centra Atén: v jednom zábere sa v jednom zábere spája 5. storočie pred n. l. a 21. storočie n. l., oddelené radom borovíc.

Odeón Heroda Attika

Kamenné divadlo na juhozápadnom svahu Akropoly bolo dokončené v roku 161 n. l. a zrekonštruované v roku 1950, a dodnes slúži svojmu účelu. Na jeho javisku vystupovali Maria Callasová, Luciano Pavarotti aj Ennio Morricone. Mramorovú hľadisko som fotografoval zo svahu nad ním, kde sa rady sedadiel zvažujú až k šachovnicovému povrchu javiska, za ktorým sa za zrúcaninami arkád rozprestiera celý západný Atény.

Zúčastniť sa tu na koncerte mám stále na zozname. Niektoré fotografie sú sľubom, že sa sem vrátim.

Panathénsky štadión

Panathénsky štadión je postavený výlučne z mramoru a žiadny iný štadión na svete sa tým nemôže pochváliť. Panathénske hry sa na tomto mieste konali už od 6. storočia pred n. l., keď diváci sedeli na prírodných svahoch; na zrekonštruovanom štadióne sa v roku 1896 konali slávnostné otvorenie a záverečný ceremoniál prvých moderných olympijských hier a dodnes sa v ňom každý november koná cieľ aténskeho maratónu.

Vyfotil som mramorovú podkovu pod dramatickou oblohou, grécku a olympijskú vlajku napnuté na stožiaroch pred prázdnymi tribúnami. Ako milovník veľkých športových podujatí som tam stál a predstavoval si, aký zvuk môže táto aréna pojať.

Sála Zappeion

Evangelos Zappas, Grék, ktorý zbohatol v Rumunsku, financoval výstavbu olympijskej budovy v Aténach po tom, čo ho básnik Panagiotis Soutsos presvedčil, že krajina takúto budovu potrebuje. Architekt Theophil Hansen ju dokončil v roku 1888, hoci Zappas sa už nedožil toho, aby videl neoklasicistickú fasádu za radom vlajok. Prvá grécka národná rozhlasová stanica začala vysielať z tejto budovy v roku 1938.

Skutočné prekvapenie čaká vo vnútri. Kruhové átrium pod holým nebom tvorí prstenec dvojposchodových kolonnád okolo mramorovej podlahy usporiadanej do šachovnice a jeho geometria je tak presná, že som tam strávil celú návštevu len tým, že som sa venoval symetrii. Dodnes je to môj najobľúbenejší interiér v Aténach.

Metropolitná katedrála v Aténach

Stavba Metropolitnej katedrály trvala dvadsať rokov a do jej múrov bol pred jej dokončením v roku 1862 použitý mramor zo 72 zbúraných kostolov. Konajú sa tu slávnosti celoštátneho významu a jej námestie sa nachádza len kúsok od Monastiraki. Fotografoval som katedrálu osvetlenú v noci, mozaikový pás nad vchodom žiariaci medzi dvojicou zvonových veží, grécke vlajky na oboch vežiach rozmazané vetrom a dlhou expozíciou.

Keďže som tam bol v zime, námestie bolo v tú hodinu prázdne. To bola výmena, ktorú som robil celý týždeň – studené ruky za čisté zábery – a urobil by som to znova.

Solún

Solún je druhé najväčšie mesto Grécka, založené v roku 315 pred n. l., v ktorom sa nachádza množstvo byzantských kostolov, ktoré sa zrazu objavujú na konci obyčajných ulíc. Jeho symbolom je Biela veža: pôvodne tu stála byzantská pevnosť a osmanská veža, ktorá ju nahradila, slúžila ako väzenie a miesto popráv, známa pod pochmúrnym názvom Červená veža. Potom, čo sa mesto v roku 1912 vrátilo pod grécku správu, bola veža vybielená a premenovaná, čo bolo symbolickým očistením, a dnes v nej sídli múzeum.

Strávil som dlhý večer tým, že som krúžil okolo nej, zatiaľ čo Daria čítala knihu na lavičke. Konečne prišla tá správna chvíľa v modrej hodine, keď Biela veža a Národné divadlo severného Grécka žiarili vo fialovom svetle. Inú noc som sa usadil na Leoforos Nikis, aby som zachytil vežu nad prúdom večerného premávky, pričom svetelné stopy doplnili kompozíciu, ktorú prázdny bulvár nedokázal vytvoriť.

Eptapyrgio a Rotunda

Mojím plánom bol zachytiť západ slnka nad Rotundou, najstaršou pamiatkou v Solúne, postavenou za vlády rímskeho cisára Galéria v 4. storočí. Kompozícia vyšla len z balkónov bytov, ku ktorým sme nemali prístup, takže plán B už bol v plnom prúde: v diaľke sme si všimli pevnosť Eptapyrgio a vybehli sme hore kopcom so všetkým vybavením vrátane tašky s fotoaparátom, pričom sme dorazili presne v okamihu, keď sa slnko dotklo obzoru. Výsledkom bol západ slnka nad mestom a Thermaickým zálivom z byzantských hradieb, pričom tehlové zuby hradieb v popredí žiarili oranžovou farbou.

Eptapyrgio znamená Pevnosť siedmich veží. Má ich však desať. Niektoré názvy prežívajú svoju vlastnú aritmetiku.

Kostol Panagia Chalkeon

Aplikácia nás previedla po pamiatkach Solúna a ukázala svoju hodnotu, keď nás nasmerovala k kostolu Panagia Chalkeon, tehlovému kostolu z 11. storočia, ktorému miestni hovoria Červený kostol. Budova stojí v zapadnutej záhrade, zo všetkých strán obklopená bytovými domami, čo predstavovalo celý problém pri kompozícii: len tým, že som do stredu záberu umiestnil cestičku vedúcu k jej červeným dverám, som mohol udržať záber v byzantskom storočí, do ktorého patrí.

Tento trik, keď chodník alebo brána odrezávajú moderné mesto z rámu, sa mi počas celej cesty vyplatil.

Rhodos

Rhodos bol výlet iného druhu – týždeň s autom a lístkom na loď. Veterné mlyny v Mandraki boli prvou vecou, ktorú som si všimol, keď som si o ostrove zisťoval informácie: v stredoveku na okraji prístavu mlynilo dovezené obilie viac ako tucet mlynov, z ktorých sa zachovali tri. Celý deň som po prístave nosil 14 kilogramov výstroja, kým som sa rozhodol pre kompozíciu s dlhým teleobjektívom, kde sú tri veterné mlyny stlačené do jednej rady, s pevnosťou Agios Nikolaos za nimi.

Táto pevnosť sa neskôr dočkala vlastného záberu: spln visiaci priamo nad majákom, grécka vlajka vlajúca vo vetre a nízke mraky, ktoré obarvili oblohu do levanduľovej farby. Jeden mesiac, jedna kompozícia, jedna šanca; tento záber zostáva jedným z mojich najobľúbenejších z Grécka. Celý ostrov, od Starého mesta až po Lindos, je zachytený v mojom cestovnom sprievodcovi po Rhodose.

Staré mesto na Rhodose a pramene v Kallithei

Pri rannom behu Starým mestom som narazil na ruiny kostola Panny Márie z Burghu, gotického kostola z počiatku 14. storočia, ktorý bol zničený počas osmanského obliehania v roku 1522 a opäť zbombardovaný počas druhej svetovej vojny. Čakal som desať minút, kým slnko vystúpilo, a potom som odfotil svetlo prenikajúce cez rozbité okná – slnečnú hviezdu zachytenú v prázdnom gotickom oblúku. Stredoveké mesto v jeho okolí bolo v roku 1988 zapísané na zoznam svetového dedičstva.

Cestou na juh smerom k Lindosu som sa zastavil pri prameňoch Kallithea, kúpeľnom komplexe z obdobia talianskej nadvlády priamo pri mori. Zhora som vyfotografoval kupolovitý pavilón nad jeho čierno-bielymi mozaikovými nádvoriami; vo vnútri prenikalo slnko cez hviezdicovité otvory kupoly len na pár sekúnd, práve dosť na to, aby som stihol vymeniť objektív.

Lindos a Symi

V Lindose som vstal skoro, aby som nafotil východ slnka nad akropolou v Lindose, a potom som sa otočil o 180 stupňov. Medzi siluetami výbežkov sa dokonale zaradila plachetnica, tak som vytiahol teleobjektív a zmenil plán: plachetnica plávajúca po pokojnej vode pri východe slnka nakoniec poskytla lepší záber než ten, kvôli ktorému som tam prišiel. Otočenie sa zostáva najlacnejším objektívom, aký vlastním.

Z Rhodosu sme sa trajektom presunuli na ostrov Symi, ktorý leží menej ako dve hodiny severozápadne. Ostrov charakterizuje prístav so symetrickými neoklasicistickými fasádami v pastelových farbách, ktoré sa týčia nad tyrkysovou vodou – architektúra úplne odlišná od tej v Aténach či Solúne. Osud ostrova ovplyvnil lov hubiek a jednu z nich sme si vzali so sebou domov.

Fotografovanie v Grécku

Grécko ma naučilo, akú hodnotu má druhý pohľad. Plachetnica v Lindose bola za mnou, keď som fotografoval ten záber. Západ slnka nad Eptapyrgiom bol plán B, ku ktorému som sa dostal behom. Panagia Chalkeon vyšla až vtedy, keď chodník nahradil obzor, a spln nad Agios Nikolaos mi dovolil presne jeden pokus.

Mestá odmeňujú zimu: v januári som mal námestie pred Metropolitnou katedrálou a chodníky na Lycabettuse takmer len pre seba, s nízko stojacim slnkom po celý deň. Ostrovy odmeňujú okraje dňa, predtým, ako vystúpia pasažieri výletných lodí, a potom, čo odídu. Medzitým je vždy nejaký trajekt a trajekt nikdy nie je zbytočným záberom.

Kedy navštíviť Grécko

Atény sme navštívili zámerne v zime a bolo to správne rozhodnutie: mierne dni, krátke rady a taký ten tlmený svetelný efekt, ktorý lichotí mramoru. Na ostrovoch platí opačný časový režim. Rhodos sa zapĺňa od neskorej jari, príchody výletných lodí zaplavujú prístavy na niekoľko poludňajších hodín a sezóna trvá až do októbra.

Máj, jún a september sú kompromisné mesiace – dostatočne teplé na kúpanie v mori a dostatočne pokojné na fotografovanie so statívom. V plnom lete robte to, čo miestni: využite skoré ráno, vynechajte poludnie a vráťte sa von, keď sa svetlo vráti.

Často kladené otázky