Dolomity sú horský masív v severných talianskych Alpách, ktorý sa rozprestiera cez Južné Tirolsko, Trentino a Belluno a má 18 vrcholov s výškou nad 3 000 metrov. Svetlá skala, ktorá im dodáva farbu a meno, vznikla pred približne 230 miliónmi rokov ako tropický atol a celé pohorie bolo v roku 2009 zapísané na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Najbližšie veľké vstupné brány sú Benátky a Innsbruck, ktoré sú od srdca pohoria vzdialené približne dve hodiny.
Jazero Braies
Jazero Lago di Braies je pravdepodobne najznámejšie jazero v Dolomitoch, ktoré vzniklo v mieste, kde zosuv pôdy přehradil rieku Braies. Počas dňa sa na brehu tlačia davy ľudí a čakajú v rade na drevené veslice. Príďte večer a situácia sa obráti: lode stoja zakotvené v radoch a vy môžete sedieť sami a pozorovať loděnici a pokojnú smaragdovú vodu, zatiaľ čo posledné lúče slnka osvetľujú skalnú stenu za vami.
Miestne legendy sú tu súčasťou prostredia. Jedna z nich hovorí, že pri splne sa v horách za jazerom otvorí tajná brána do podsvetia. Na prázdnom večernom brehu, kde voda vytvára dokonalé zrkadlo, sa tento príbeh nezdá byť vôbec nepravdepodobný.
Misurina
Misurina leží v nadmorskej výške 1 754 metrov a prvou vecou, ktorú si všimnete, je vzduch: okoliu jazera sa tradične pripisujú liečivé účinky na ochorenia dýchacích ciest a dodnes tu funguje liečebné stredisko. Na dýchanie v takejto nadmorskej výške sme si museli chvíľu zvykať; výhľady nám v tom rozhodne nepomáhali.
Podľa legendy je jazero vytvorené zo sĺz obra kráľa Sorapissa, ktorý sa pre svoju dcéru Misurinu premenil na horu a plakal, keď mu vypadla z rúk. Namiesto obrov sme však našli jazero, v ktorom sa ako v dokonalom zrkadle odrážala dedina a útesy. Každá prechádzka po mestečku ponúkala inú kompozíciu, pretože hory obklopujú mesto zo všetkých strán.
Futbalové ihrisko vo výške 1 754 metrov
Z Misuriny mi v pamäti utkvel nie je jazero. Keď sme vychádzali z mesta smerom k pľúcnemu sanatóriu, okolo malého kláštora, prišli sme na otvorenú lúku, kde v tráve stáli dve zvlhnuté bránkové tyče a za nimi sa týčila strmá stena z dolomitovej skaly, nad ktorou sa valili mraky.
Futbalové ihrisko na úpätí hôr, v nadmorskej výške, kde sme už pri chôdzi cítili riedky vzduch. Odohrať tu celý zápas musí byť svojím spôsobom tréning; ako sa hovorí, pohyb v týchto výškach posilňuje telo. Nikdy by som si nepredstavil, že takáto malebná dolina by sa mohla využívať na niečo tak bežné, a práve preto táto fotografia funguje.
Santa Maddalena a pohorie Odle
Už dlho som chcel vyfotografovať kostol Santa Maddalena vo Val di Funes s členitými vrcholmi pohoria Odle v pozadí, ktoré ožiarilo teplé svetlo zapadajúceho slnka. V ten večer, keď sme konečne vystúpili na kopec nad dedinou, namiesto toho sa priblížila búrka. Zostali sme na mieste, kým sa blesky z búrky zaleskli nad kostolom a vežami a lúč slnka prerazil tmavé mraky a dopadol na zvonicu. Potom sme zmokli do nitky; dážď v Dolomitoch je silný a nepozná zľutovanie.
Keď sa teraz pozerám na túto fotografiu, som rád, že sa ten sen o slnečnom večeri nenaplnil. Začiatkom júna sme mali dedinu úplne pre seba, na mieste, kde som očakával, že ju budem zdieľať s radom statívov.
Vrchol Vallandro
Na jazde po Dolomitoch je úžasné to, že cesta je vždy krajšia ako samotný cieľ. Na ceste k jazeru Lago di Braies sa po našej ľavej strane otvorilo údolie: kvitnúce lúky, štrková cestička, staré drevené chaty a holá pyramída vrchu Picco di Vallandro, týčiaca sa nad lúkou, ktorá je na nemeckej strane mapy označená ako Dürrenstein.
Zastavili sme, vydali sa po cestičke cez lúku a zamýšľali sme sa nad roztrúsenými chatami, ktoré boli príliš ďaleko od akéhokoľvek lyžiarskeho svahu, aby slúžili na tento účel; s najväčšou pravdepodobnosťou ide o staré senníky, aké sa nachádzajú na každej obrábanej lúke v Južnom Tirolsku. Plán na tento deň sa na pol hodinu zmenil a táto odbočka nakoniec prevážila nad pôvodným cieľom.
Jazero Antholzer See
Jazero Antholzer See, tretie najväčšie jazero v Južnom Tirolsku, leží v nadmorskej výške 1 642 metrov neďaleko rakúskych hraníc; jeho tyrkysová hladina je obklopená zalesnenými svahmi. Legenda hovorí, že tu kedysi stáli tri prosperujúce farmy, ktorých majitelia odmietli žobráka; jeho kliatba zaplavila polia o tri dni neskôr a jazero ich odvtedy zakrýva.
Prišli sme za dažďa, čo vyriešilo otázku kúpania a túr v neznámych horách. Namiesto toho som z drevenej vyhliadkovej plošiny urobil dlhú expozíciu nad tyrkysovou vodou, nad ktorou sa po hrebeňoch hnali mraky. Prechádzka okolo jazera zostala na zozname vecí, ktoré treba urobiť, čo je ďalší dôvod, prečo Dolomity zostávajú na každom zozname, ktorý si vedieme.
Kedy navštíviť Dolomity
Začiatok júna nás prekvapil: horské pastviny boli takmer prázdne, lúky boli v plnom kvete a počasie sa rýchlo menilo – za hodinu sa striedalo slnko s búrkou. Júl a august prinášajú stabilné podmienky na turistiku a najväčší nával návštevníkov v roku, najmä pri jazere Lago di Braies, kde je najpokojnejšie skoro ráno a večer. Jeseň zafarbí smrekovce do zlata; zima premení región na lyžiarsku oblasť.
Nech je akékoľvek ročné obdobie, zbaľte si veci na premenlivé počasie. Raz sme boli úplne premočení, raz nám dážď znemožnil túru, a práve v týchto podmienkach vznikli dva najlepšie zábery z celého výletu.
Fotografovanie Dolomitov
Dolomity odmeňujú trpezlivosť s počasím a ochotu zastaviť auto. Búrka pri Santa Maddalene, prázdny večer v Braies, náhodne objavená lúka pod Picco di Vallandro: nič z toho nebolo v pláne, a predsa to všetko predčilo akýkoľvek plán. Každá dolina v sebe ukrýva legendu a popisy k fotografiám sa píšu samy od seba.
Zoznam svetového dedičstva z roku 2009 zahŕňa deväť horských systémov a aj krátky výlet bez námahy zavíta do viacerých z nich; vzdialenosti sú malé a horské priechody medzi nimi sú súčasťou zážitku. Pohorie prirodzene ladí s mestami pod ním: vyrazili sme z nížin, o ktorých sa podrobne píše v sprievodcovi po Verone, a lagúna zo sprievodcu po Benátkach je dve hodiny od vrcholov, pričom zvyšok Talianska sa rozprestiera južne od nich.
Často kladené otázky
Kde sa nachádzajú Dolomity a ako sa tam dostanete?
Dolomity sa rozprestierajú v severovýchodnej časti talianskych Álp, cez Južné Tirolsko, Trentino a provinciu Belluno. Najbližšie letiská sú v Benátkach, Verone a Innsbrucku, každé z nich je od pohoria vzdialené približne dve hodiny jazdy autom. Najpraktickejší spôsob dopravy je autom; najbližšie železničné uzly sú v Bolzane a Brunicu, v Cortine sú k dispozícii autobusové spoje.
Kedy je najlepšie navštíviť Dolomity?
V júni sú lúky v plnom kvete a je tu málo návštevníkov, popoludňajšie počasie je však nestále. V júli a auguste sú turistické trasy najspoľahlivejšie a je tu najviac ľudí. Koncom septembra a v októbri sa môžete tešiť na zlatisté smrekovce a pokojné chodníky. Od decembra do marca trvá lyžiarska sezóna. Pre fotografov sú najvhodnejšie prechodné mesiace.
Potrebujete v Dolomitoch auto?
V podstate áno. Autobusy spájajú hlavné mestá a niektoré jazerá v sezóne, ale čaro tejto oblasti spočíva v údoliach a horských priechodoch medzi jednotlivými destináciami a v slobode zastaviť sa, keď sa naskytne pekný výhľad. Mnohé z najlepších záberov z našej cesty vznikli práve pri neplánovaných zastávkach pri ceste.
Je možné navštíviť Lago di Braies bez davov?
Áno, na začiatku alebo na konci dňa. V lete je v poludňajších hodinách parkovisko plné a brehy preplnené, a v posledných hlavných sezónach bol v čase najväčšej návštevnosti regulovaný prístup na cestu do údolia, preto si pred cestou skontrolujte aktuálne pravidlá. Skoro ráno a večer sa jazero vyprázdni a lode zostanú stáť na mieste.
Dá sa plávať v jazerách v Dolomitoch?
Kúpanie je vo všeobecnosti povolené v jazere Antholzer See a vo väčšine prírodných jazier, voda však zostáva studená aj v lete; ide o alpské jazerá napájané topiacim sa snehom vo výške nad 1 400 metrov. Jazero Lago di Braies si najlepšie vychutnáte z veslice. Vždy si skontrolujte miestne značenie, pretože pravidlá sa líšia v závislosti od jazera.
Prečo sú Dolomity zaradené do zoznamu svetového dedičstva UNESCO?
Vďaka geológii a krajine. Svetlá dolomitová hornina je skameneným pozostatkom tropického atolu spred približne 230 miliónov rokov, ktorý sa zdvihol do podoby 18 vrcholov nad 3 000 metrov, strmých stien a vysokých plošín. Vďaka týmto charakteristikám zaradilo UNESCO v roku 2009 deväť horských systémov tohto pohoria na zoznam svetového dedičstva.
