Je ťažké písať o Cypre bez toho, aby to u mnohých Európanov, a najmä u Cyperčanov, nevyvolalo protichodné emócie alebo reakcie. Hlavné mesto Nikózia je dodnes rozdelené medzi gréckych a tureckých Cyperčanov a nezdá sa, že by sa tieto dve strany mohli v blízkej budúcnosti zjednotiť.
Nico, ako rodilý Berlíňan, bol fascinovaný možnosťou, že mestá Európskej únie môžu byť rovnako rozdelené, ako kedysi Berlín.
Preto musela byť Nikózia na poprednom mieste nášho zoznamu miest, ktoré chceme navštíviť a nafotiť spomedzi všetkých európskych hlavných miest. Chceli sme objavovať históriu mesta a získať pocit, aké to je žiť na mieste rozdelenom múrom.
Nikózia – rozdelené hlavné mesto
Prileteli sme do južnej časti mesta takmer v noci. Vopred sme si rezervovali apartmán a tiež dopravu z letiska do mesta. Pri rezervácii sme mohli špecifikovať témy, na ktoré by sa mal náš vodič špecializovať, ako napríklad varenie, prehliadky pamiatok, história atď. – bez žartov.
Pani, ktorá nás vyzdvihla, sa ukázala ako bohatý zdroj informácií a dobrá prvá sprievodkyňa cyperskou kultúrou. Na ceste do mesta nám vysvetľovala, čo Cyperčania varia, jedia a ako relaxujú. Téma sa však zmenila, keď sme sa priblížili k mestu a pred našimi očami sa rozprestrel pohľad na tureckú vlajku vytvorenú zo svetiel na jednom z kopcov. Pani sa zdala byť týmto pohľadom trochu znepokojená a vysvetlila nám, že Turci to robia, aby provokovali gréckych Cyperčanov.
Cítili sme, že sa musíme opýtať, aké to je prekročiť hranicu Nikózie do severnej časti mesta. Vysvetlila nám, že to nie je problém, potrebujeme len pasy. Spýtali sme sa, či hranicu prekračuje veľa ľudí, a ona odpovedala, že to robí veľa turistov. Spýtali sme sa, ako často ju prekračuje ona, a povedala, že takmer nikdy. Máloktorí grécki Cyperčania to robia alebo cítia potrebu to robiť. Poznali sme fakty o konflikte na Cypre, ale vďaka nášmu prvému rozhovoru s miestnou obyvateľkou sme zistili, aká je táto téma zložitá, že história sa stále odohráva a rany ešte nie sú úplne zahojené. Napriek tomuto vedomiu sme urobili našu prvú chybu, keď sme severnú časť Nikózie nazvali „tureckou časťou“ – pretože južná časť ostrova sa považuje za „okupovanú časť“.
Juh Nikózie
Južná časť Nikózie si nás získala hneď prvý večer. Inšpirovaní našim vodičom, ktorý nás vyzdvihol na letisku, pocítili sme nutkanie hneď vyskúšať nejaké „Meze“ (malé mäsové alebo vegetariánske jedlá ako šaláty, pečené mäso, syr halloumi). Našli sme malú reštauráciu kúsok od hlavnej ulice Ledra. Bola to typická cyperská taverna s večernou živou hudbou. Veľmi sme si to tam užili. A nasledujúcich pár dní sme opakovali tento zážitok z objavovania rôznych miest s meze.
Nasledujúce dva dni sme sa túlali po južnej časti Nikózie. Zistili sme, že niektoré ulice, najmä historická hlavná ulica Ledra, boli šikovne navrhnuté – nad ulicami viseli oranžové a žlté plachty, ktoré chránili chodcov pred slnkom, ktoré musí byť v letných mesiacoch silné. Tiež sme si užili prechádzku pozdĺž benátskych hradieb v tvare hviezdy, ktoré v roku 1567 postavila Benátska republika na ochranu mesta pred Osmanskou ríšou (mesto padlo v roku 1570 po 40 dňoch obliehania). Bolo zaujímavé prečítať si, že po tom, čo ostrov dobyla Osmanská ríša, sa mnohí Turci presťahovali do severnej časti ostrova. Grécki Cyperčania žili prevažne na juhu ostrova, v okolí pravoslávnych kostolov. Mnohé z týchto pamiatok sme objavili počas našich prechádzok po ostrove.
V roku 1878 prešiel Cyprus z rúk osmanských vládcov pod britskú správu. Od tej doby prebiehali silné protesty Cyperčanov proti britskej nadvláde, ktoré skončili vďaka bojovníkom EOKA. Na pamiatku tohto oslobodenia stojí v blízkosti starého mesta Pamätník slobody, nazývaný „Eleftheria Monument“, ktorý nám nahnal husiu kožu a stáli sme tam asi hodinu. Proste sme nemohli prestať hľadieť na výrečné pózy Slobody, bojovníkov EOKA a Cyperčanov oslobodzovaných z „väzenia“.
V roku 1960 sa Nikózia stala hlavným mestom Cyperskej republiky, ale mier netrval dlho. V roku 1963 grécki Cyperčania navrhli zmenu ústavy, ktorú tureckí Cyperčania neprijali. Následne došlo k mnohým násilným incidentom a mesto muselo byť rozdelené. Hranica bola nazvaná „Zelená línia“ podľa farby pera, ktorým jeden úradník OSN nakreslil na mape Cypru líniu prímeria. V roku 1974 sa grécki Cyperčania pokúsili zjednotiť ostrov, ale namiesto toho vyvolali tureckú inváziu na sever. O rok neskôr tureckí Cyperčania vyhlásili Turecký federatívny štát Cyprus za svoju krajinu.
Prechádzka pozdĺž a cez „zelenú líniu“ na Severný Cyprus
Keď sme sa prechádzali po južnej Nikózii, často sme videli „Zelenú líniu“. A zakaždým nám po chrbte prebehol mráz. Hranica nevyzerá rovnako v rôznych častiach mesta. Niekedy je to lúka plná krehkých, malých, žltých kvetov, obklopená zátarasami. Niekedy hranica vedie popri budovách, ktoré sú dnes už ruiny. Raz sme dokonca videli kostol, ktorého zadné dvere hraničili so severom.
Možno by ste si mysleli, že ak prekročíte hranicu do „Lefkoša“ (ako Turci nazývajú svoje hlavné mesto), bude to úplne iné ako v južnej Nikózii. Ale nie je to tak. Ľudia hovoria iným jazykom, je tam viac mešít ako pravoslávnych kostolov, ale život plynie rovnako ako na juhu. V jednom parku priamo na hranici sa deti hrali a smiali, ako keby si ploty ani nevšímali. Nico a ja si nepamätáme veľa hraníc, ktoré by boli tak dobre chránené, dalo by sa povedať, že sme boli „deti Schengenu“.
Navštívili sme trhovisko, ktoré bolo plné ľudí a turistov. Dalo sa tam kúpiť tašku s tovarom Adidas alebo Michael Kors len za 20 €, ale okrem toho na tomto mieste nebolo nič nezvyčajné. Užili sme si aj dlhú prechádzku po okolí a karavánseráj Büyük Han (Veľký hostinec), ktorý bol postavený v roku 1572 ako hotel pre cestujúcich, ale dnes je to miesto s obchodmi s ručne vyrábaným tovarom, suvenírmi a reštauráciami. To, čo sme považovali za očarujúce a čo tomuto miestu dodáva charakter, boli farebné výšivky, ktoré obopínajú zábradlia a lavičky na námestí vo vnútri. Vyrobili ich grécke a cyperské ženy, aby vyjadrili spojenie medzi ženami zo severu a juhu Nikózie.
Určitá melanchólia nás v Nikózii neopustila ani na chvíľu, ale vedeli sme, aký je náš cieľ. Bolo to ukázať na našich fotografiách krásu oboch častí mesta s spoločnou stenou, napriek politickej situácii. Slnko popoludní a ráno má rovnakú teplotu, bez ohľadu na to, či je to na ulici Ledra na juhu alebo v Büyük Han na severe. Veríme, že obidve miesta si zaslúžia, aby sme ich ukázali v tom najlepšom svetle, a že obe odlišné kultúry si zaslúžia rešpekt. Možno sú odlišné, možno tu stále pretrváva smútok a hnev, ale život ide ďalej – deti sa hrajú a usmievajú, ľudia chodia do práce a turisti sa len tak prechádzajú. Nesmeli sme fotografovať Zelenú líniu – ale možno to bolo tak lepšie.
