Keď raz uvidíte fotografiu Kotorského zálivu z pohľadu starobylých ruín v horách nad ním, nemôžete si pomôcť a začnete snívať o tom, že toto miesto navštívite. Kotor v Čiernej Hore bol pre Nica fotografickým snom už najmenej dva roky, ale cesta z Berlína sa mu vždy zdala príliš dlhá, keďže neexistovalo žiadne dobré letecké spojenie.
Tak to bolo až do chvíle, keď sme sa rozhodli stráviť Silvestra v Podgorici, ktorá je od Kotoru vzdialená len 65 km – túto príležitosť sme si nemohli nechať ujsť.
Prvý deň roku 2017 sme opustili Podgoricu a vyrazili do Kotoru. Vzhľadom na to, že 1. januára premávajú do Kotoru len zriedkavé autobusy, vzali sme si taxi.
Ukázalo sa to ako veľmi dobrý nápad, pretože počasie bolo jednoducho perfektné a asi dve hodiny sme mali čas obdivovať krajinu s jej tmavozelenými údoliami a čiernymi horami (od ktorých pochádza názov „Čierna Hora“).
Na vrcholkoch ležalo len zopár nadýchaných oblakov a zdalo sa nám, že po včerajšej oslave vyzerajú unavene. Niekoľkokrát sa nám zrýchlil tep, keď vodič urobil 180-stupňovú zákrutu a my sme mohli aspoň na okamih zazrieť priepasť a tyrkysové more.
Fjord v južnej Európe
Keď sme dorazili do Kotoru, z nadšenia nám ešte viac stúpol krvný tlak. Z brehu nebolo vidieť Jadranské more. V tejto časti Čiernej Hory more zasahuje hlboko do pevniny a hôr, čím vytvára riu – zatopený riečny kaňon, ktorý vyzerá ako fjord – v miestnom jazyku nazývaný Boka Kotorska.
Voda bola tyrkysová, čo kontrastovalo s previsnutými útesmi – Orjenom a Lovćenom, ktoré z tohto pohľadu vyzerali, akoby zatarasovali zátoku. Za nami sa biele budovy mesta odrážali od tmavých hôr, ktoré sa týčili nad malými bledými domčekmi.
V teplom svetle zapadajúceho slnka bolo vidieť starobylú pevnosť v Kotore, ktorá v túto chvíľu pôsobila tak pokojne a opustene.
Mesto mačiek
Nechali sme batožinu rozbalenú v našom byte cez Airbnb, vzali sme si fotoaparát, pár kúskov pizze a vyrazili sme fotiť, kým nenastala noc. Bol to skvelý začiatok nového roka! Po pár hodinách prechádzania sa po meste sme zistili, že Kotor je skutočne zaujímavý aj v noci.
Celá zem v meste bola pokrytá bielou dlažbou, ktorá, keď bola vlhká od večerného vzduchu, odrážala svetlá tak, že celé mesto vyzeralo, ako keby bolo z mramoru. V obchodoch so suvenírmi sme videli pohľadnice s „kotorskými mačkami“. Spočiatku sme si mysleli, že je to kvôli tým kameňom (v poľštine sa dlažobné kocky nazývajú „mačacie kamene“), ale potom, keď sme sa pozreli dole, videli sme množstvo mačiek všetkých tvarov, veľkostí a farieb, ktoré behali po uliciach a hlasno mňaukali. Bolo to skutočné mačacie mesto!
Staré mesto Kotor a benátska pevnosť ako svetové dedičstvo UNESCO
Kotor je zapísaný na zozname svetového dedičstva UNESCO – rovnako ako staré mesto Kotor a benátska pevnosť na vrchu Svätého Jána. Samotné staré mesto je malé (podľa Wikipédie má 961 obyvateľov), ale môžete sa v ňom neustále stratiť. Napriek tomu si môžete byť istí jedným – keď si myslíte, že ste sa stratili, vždy sa nakoniec vrátite na námestie pred katedrálou svätého Tryfona – sídlom rímskokatolíckeho biskupstva.
Katedrála bola postavená v roku 1166 a patrí medzi najkrajšie stredoveké stavby v Kotore. Stojí takmer v samom centre mesta a jej biele steny vytvárajú pôsobivý kontrast s horami v pozadí. Okrem tejto katedrály sa Nicovi páčila architektúra Morskej brány a Riečnej brány v Kotore – častí mestského opevnenia, ktoré pochádza z 9. storočia. Páčili sa mu natoľko, že sa zobudil pred východom slnka, aby ich zachytil v „modrej hodine“, keď mesto ešte spí.
Návšteva Kotoru v zime
Zima je vhodným obdobím na návštevu Kotoru, keďže sem nechodí príliš veľa ľudí na výletných lodiach. Mohli sme si mesto užiť bez toho, aby sme sa museli pretláčať davmi. Bola to tiež dobrá príležitosť pre Nica, aby urobil fotky bez ľudí. Hneď ako sme sa však rozhodli vyliezť na benátsku pevnosť s výhľadom na mesto, zistili sme, že nie sme jediní cudzinci v okolí, a zdalo sa nám, že všetci prichádzajú do Kotoru, mesto obídu a idú sa pozrieť na pevnosť.
Benátska pevnosť na kopci svätého Jána
Takmer celý deň sme strávili na kopci Saint John, kde sa nachádza pevnosť. Chodili sme hore a dole, snažili sme sa nájsť tú správnu kompozíciu na fotky, celý čas sme lapali po dychu a žasli nad výhľadom na mesto s červenými strechami pod našimi nohami, tyrkysovou vodou zátoky a nebezpečne vyzerajúcimi tmavými horami nad nami.
Pevnosť v Kotore na vrchu sv. Jána spája architektonické prvky ilýrskeho, byzantského a benátskeho štýlu. Pevnosť dal postaviť v 6. storočí cisár Justinián I. Stavba bola však dokončená až v benátskom období, keď sa mesto dostalo pod benátsku nadvládu. V súčasnosti sú ruiny pevnosti jedinými pozostatkami jej slávy, ale stále sú úchvatné, a to nielen preto, že na to, aby ste ju mohli vidieť v plnej kráse, musíte vyliezť stovky strmých schodov. Samotné vyliezanie tam bolo tiež dávkou adrenalínu, keďže schody nie sú vo všetkých častiach dobre zrekonštruované a niekedy sa nám výhľad rozprestieral priamo pod nohami.
Dobrodružstvo v pevnostiach v Kotore pred začatím reštauračných prác
Opevnenia v Kotore boli vážne poškodené zemetraseniami, z ktorých posledné bolo v roku 1969. V tom istom roku boli zaradené na zoznam ohrozených pamiatok svetového dedičstva UNESCO. Hoci sa v roku 2003 uskutočnila rekonštrukcia, tá sa týkala prevažne mesta. Horná pevnosť stále nesie stopy času, erózie a zemetrasení – takže keď tam budete, dávajte pozor, kam šliapete! V týchto nezachovaných ruinách sme však našli akúsi melancholickú krásu. Nakoniec sme boli veľmi radi, že sme ju mohli vidieť v takomto divokom stave, skôr ako jej reštaurovanie zmení jej vzhľad.
Môžete opísať históriu Kotoru, napísať o tom, ako vyzerá, ale slová niekedy nestačia. Nakoniec, po tom, čo videla fotky z Nicovho fotoaparátu, Daria sa vzdala písania niečoho, čo by sa mohlo vyrovnať výhľadom zachyteným na filme. Kontrast farieb vody, tmavých hôr a budov mesta bol jedinečný. Hoci pre nás nebolo ľahké dostať sa do Kotoru, nelutovali sme námahu, ktorú sme vynaložili, aby sme sa tam dostali a videli toto mesto kontrastov.
