Dobrá fotografia závisí do veľkej miery od dobrého plánovania. Nájdenie správneho miesta, určenie najlepšieho času a nakoniec sa tam dostať. Niekedy však môžete plánovať, koľko chcete, a napokon sa všetko pokazí. Presne tak som sa cítil v toto zlatisté ráno v Prahe, keď som pozoroval jej panorámu.
Už pred cestou som vedel, že v Prahe sa veľa nevyspím. Je tu príliš veľa krásnych výhľadov a príliš málo času na to, aby som ich všetky zachytil v správnom svetle. V lete trvá modrá hodina večer až do 23:00, zatiaľ čo tá ranná začína už o 3:00. Preto som bol veľmi rád, keď som si cez AirBnB rezervoval apartmán, ktorý sa nachádzal priamo na úpätí hradu. To mi umožnilo maximálne využiť čas medzi (no, spánkom).
Budík mi zazvonil o 3:30 ráno, pretože som chcel pred východom slnka fotografovať prázdne uličky. Niečo, čo večer jednoducho nie je možné. Keď som však dorazil k hlavnému vchodu do Pražského hradu, prekvapilo ma, že je zatvorený. Nejako som predpokladal, že na nádvorie hradu sa dá vstúpiť kedykoľvek – áno, zrejme nie.
Každý, kto bol v Prahe a vie, kde bola zhotovená fotografia panorámy Prahy, vie tiež, že cesta cez hrad by trvala len 10 minút. Cesta okolo hradu však… Nuž, preto som začal bežať späť dole hradným kopcom, ulicami Malej Strany a potom pri viniciach zase hore k Pražskému hradu. V žiadnom prípade som si nemohol nechať ujsť tento moment vychádzajúceho slnka!
Keď som dorazil na miesto, ktoré som mal na mysli, hneď pri prvom pohľade na mesto nad Vltavou som vedel, že ranný šprint stál za to. Obloha sa zafarbila do sýtej oranžovej a srdce Čiech sa pomaly prebúdzalo. Keď som sa otočil, strážca mi láskavo kývol hlavou. A brány hradu sa zrazu otvorili.








