Jedného zimného dňa počas mojej úplne prvej výpravy na ľadovec na Islande sme sa zastavili pri mieste, ktoré vyzeralo ako obyčajné zamrznuté jazero. Plán bol jednoduchý: vziať najširší objektív, priblížiť sa k ľadu a zachytiť niektoré z tých dokonale uväznených vzduchových bublín, ktoré všetci zverejňujú na Instagrame.
Pekný nápad. Keď som tam však stál po prvýkrát na Islande, cítil som, že ma priťahuje niečo iné.
Na druhej strane lagúny sa nad všetkým týčil obrovský ľadovec, ktorý sa leskol v odtieňoch tyrkysovej a bielej, aké som v prírode ešte nikdy nevidel. Vyzeral, ako keby bol živý – ako pomalá, zamrznutá rieka času. Zrazu mi tá myšlienka „popredí z vzduchových bublín“ už nepripadala až taká zaujímavá.
Teleobjektív verzus širokouhlý objektív: Keď vzdialenosť odhalí detaily
Môj Nikon D800 mi visel na krku a inštinktívne som siahol po teleobjektíve namiesto širokouhlého objektívu. Širokouhlé objektívy ukazujú, kde sa nachádzate, ale teleobjektívy zachytávajú atmosféru. Chcel som dosiahnuť ten efekt stlačenia, keď dlhý objektív zplošťuje perspektívu a zdôrazňuje textúru a tvary.
Nastavenia boli jednoduché, ale premyslené:
EXIF: ISO 100 | f/7,1 | 1/500 s | Nikon D800
Svetlo bolo ostré, vzduch mrazivý, a vtedy som si ich všimol. Tri malé postavy kráčajúce pozdĺž zamrznutej lagúny. Na pozadí ľadovcovej steny vyzerali maličké. A práve to bol ten chýbajúci prvok, ktorý tomuto záberu dodal príbeh o mierke.
Čakanie na správny okamih na fotografovanie ľadovca na Islande
Boli opatrní, pohybovali sa pomaly, ale nelezli hore. Uvedomil som si, že zostanú pri okraji lagúny, čo bolo ideálne. Predo mnou sa z hladiny dvíhali úlomky ľadu ako chrbtové plutvy – „štruktúry pripomínajúce žraloky“, ktoré sa kĺzali po zamrznutej lagúne. Zostavil som kompozíciu, zaostril a čakal.
Keď sa všetky tri prvky presne zosúladili, stlačil som spúšť.
>Cvak.
>V tom jedinom zábere sa scéna premenila z krajiny na príbeh, v ktorom ľudia pôsobili ako šepot v krajine vytvorenej obrami.
Lekcia o mierke pre fotografov
Tento okamih mi pripomenul nasledujúce. Niekedy je najlepším spôsobom, ako ukázať veľkoleposť prírody, nie to, že sa zameriame na širší záber, ale to, že necháme prehovoriť maličkosť. Prítomnosť človeka v obrovských priestoroch okamžite vyvolá u diváka pocit rozmerov, osamelosti a úžasu.
Ak fotografujete ľadovce, tu je krátka rada:
Tip: Nesnažte sa vždy zachytiť veľkolepé panoráma. Použite teleobjektív, aby ste stlačili jednotlivé vrstvy a nechali prirodzený rozmer vyniknúť. A keď vám niekto vojde do záberu? Nehnevajte sa – skomponujte záber.
Ľadovec na Islande
Islandské ľadovce pokrývajú približne 10 % rozlohy krajiny a niektoré z nich dosahujú hrúbku niekoľko sto metrov. Neustále sa posúvajú, vytvárajú údolia a formujú nádherné lagúny, vďaka ktorým je južné pobrežie Islandu svetoznáme. Zistite viac o ďalších ľadovcoch a ďalších zaujímavostiach.
V ten februárový deň som síce nekráčal po ľade, ale odniesol som si niečo lepšie – fotografiu, ktorá zachytila pocit malosti, úžasu a pokoja zároveň.
Keď som stál pred tým ľadovcom, pochopil som: v tom príbehu nejde o to, aká je tá krajina veľká, ale o to, aké pocity vo vás vyvoláva.
Pozrite si môj ďalší príspevok na blogu Výlet na ľadovec Vatnajökull | Island a Seljalandsfoss | Island alebo Vík v Mýrdalure | Island Viac informácií o mojom výlete na Island v roku 2020.
