„Nečakal som, že toho rána budem v Panteóne takmer sám… ale v tom sa všetko zastavilo a zistil som, že ma obklopujú dve tisícročia histórie – bronzové dvere Panteónu.“
Ranná prechádzka sa zmení na niečo neočakávané
Bol 17. marec 2024, 10:19 dopoludnia, a Rím už niekoľko hodín bzučal životom. S Dariou sme vstali skoro, aby sme si urobili prechádzku mestom za úsvitu – jeden z našich obľúbených spôsobov, ako vnímať dušu Ríma ešte pred príchodom davov turistov.
Po prechádzke po dláždených uliciach sme sa rozhodli vojsť do Pantheonu hneď po otvorení. Očakávala som rady, hluk a obvyklé šúchanie nôh po mramore. Postavili sme sa do radu ako všetci ostatní, zmierení s tým, že budeme zdieľať priestor s desiatkami ďalších ľudí.
Čo som nečakal, bolo to, že hneď po tom, ako sme vošli dnu, prestali púšťať dovnútra ďalších ľudí.
Chvíľka ticha pred obradom
Čoskoro sme zaznamenali zmenu v atmosfére miestnosti. Policajti sa s personálom rozprávali potichu. Začali prichádzať ľudia v slávnostných uniformách a s tichou precíznosťou zaujímali svoje miesta.
Ukázalo sa, že sa práve chystala spomienková slávnosť. Po bokoch Pantheonu sa nachádzajú hrobky talianskych kráľov a ďalších významných osobností, a práve táto udalosť bola jednou z nich. Vojenskí strážcovia v honosných uniformách stáli v pozore, politik položil kvety a verejnosť bola takmer hodinu zadržiavaná vonku.
S Dariou sme zostali vo vnútri a boli sme svedkami intímnej chvíle na mieste, ktoré zvyčajne pulzuje návštevníkmi.
Čakanie na výstrel
Keď sa obrad skončil, vojaci a úradníci odišli. V Panteóne zavládlo neprirodzené ticho – počas tej doby tam neboli vpustení žiadni noví návštevníci. Už pri
vstupe som si všimol záber, ktorý som chcel zachytiť: mohutné bronzové dvere, ktoré rámovali mramorovú podlahu, oltár a okulus vysoko nad nami.
Tak som čakal, nechal ostatných odísť predo mnou a pomaly sa približoval k dverám. Keď som bol nakoniec posledný vo vnútri, poprosil som člena personálu, aby sa na chvíľu odsunul.
Rámovanie bronzových dverí Pantheonu
Keď som stál pod bronzovými dverami, ohromila ma ich veľkosť – sú vysoké približne 7,53 metra a široké 4,45 metra, pričom každé z nich váži viac ako 8 ton. Vytvorené boli za vlády cisára Hadriána a tento chrám strážia už od roku 125 n. l., čo z nich robí jedny z najstarších funkčných dverí na svete. Viac informácií o rímskych dverách nájdete tu.
Na ich zachytenie som použil fotoaparát Sony A7R V s 12-milimetrovým širokouhlým objektívom, nastaveným na clonu f/4, expozíciu 1/40 s a citlivosť ISO 100. Ultraširoký uhol záberu zdôraznil vertikálnu mohutnosť dverí a zároveň odhalil geometrickú dokonalosť interiéru Pantheonu – vzorovaná mramorová podlaha, ktorá vedie pohľad nahor k okulu.
Tipy na fotografovanie bronzových dverí Pantheonu
Zvoľte široký uhol: Objektív s ohniskovou vzdialenosťou okolo 12–16 mm vám umožní zachytiť dvere v celej ich výške a veľkú časť interiéru.
Príďte včas: Pantheon je zvyčajne plný. Skoré ráno alebo nečakané prestávky (napríklad slávnosti) sú vašou najlepšou šancou na záber bez ľudí.
Využite dvere ako rám: Postavte sa tak, aby viedli pohľad diváka priamo do stredu budovy.
Buďte trpezliví: Niekedy ten najlepší záber vznikne jednoducho tým, že odídete ako poslední.
Prečo je táto chvíľa dôležitá
Táto fotografia je viac než len záznamom architektúry. Je to spomienka na chvíľku pokoja na jednom z najrušnejších miest v Ríme, moment, keď sa spojili história, slávnostná atmosféra a trpezlivosť.
Ak sa niekedy ocitnete v Ríme, nezostaňte len pri prechádzke cez bronzové dvere Pantheonu. Zastavte sa. Pozrite sa hore. Nech vám tieto dvere zarámujú vašu vlastnú chvíľu v histórii.
Ak ste nadšencom Ríma a radi si prečítate ďalšie moje príbehy o tom, ako zachytávam pamiatky tohto starobylého mesta, pozrite si môj ďalší blogový príspevok, tentoraz o nádhernom Koloseu. Nezabudnite si prečítať aj môj ďalší príspevok o Castel Sant’Angelo v Taliansku.
Alebo o tom, ako som zachytil vstupnú fasádu kostola Sacré-Cœur v Paríži vo Francúzsku.












2 Responses
Beste Nico,
Ik complimenteer je met die sublieme foto ( hét moment) van de Colosseum deuren mét oculus! De bijgevoegde gegevens kan ik nog aanvullen met een bijzonderheid dat Michelangelo ook zo onder de indruk was dat hij de koepel van de Sint Pieter een halve meter kleiner in doorsnede maakte…..
Ik ben nooit in Rome geweest, maar wel als (amateur)beeldhouwer bewonderaar van Michelangelo en ja ook zelf foto-enthousiast met mijn Lumix S1..
Hello Ruud, thank you for your kind comment, Michelangelo and his art are both impressive.