Nie som stvorený na šoférovanie. Nie čo sa týka zručností, ale toho, ako to vyzerá. Keď sedím za volantom, krajina ma neustále ťahá za rukáv a ja to nedokážem vnímať. Tak som si stanovil pravidlo: zastaviť takmer na každom vyhliadkovom mieste. Daria prevráti očami – „Naozaj musíme zase zastaviť?“ – a ja sľubujem, že to bude rýchle. Zriedka to tak je.
Keď sme dokončili naše denné natáčanie v Santane, svetlo sa zmenilo, keď sme sa vydali smerom k pobrežiu. Cítil som to dokonca aj cez čelné sklo – ten nezameniteľný lesk, ktorý nad madeirskými horami vzniká, keď sa mraky začínajú riediť, ale ešte úplne nezmiznú.
Chvíľu nebolo kde zastaviť; v každej zákrute som musel trochu brzdiť. Tá známa fotografova panika: „Ak mi táto chvíľa ujde skôr, než stihnem zastaviť, tak začnem kričať.“ Horské cesty na Madeire to s človekom robia – sú dramatické, strmé, úzke a vždy len jednu slepú zákrutu od dokonalého výhľadu.
Potom sa objavila malá odbočka. Zabočil som tam. Vystúpili sme a vzduch mal tú vlhko-chladnú konzistenciu, ktorou sú mikroklímy na Madeire známe – teplé slnečné lúče a dažďová hmla, akoby zároveň.
Čítali ste už niekedy o jedinečných klimatických pásmach na Madeire? Tu je skvelý článok, ktorý to vysvetľuje.
Môj pohľad zablúdil do diaľky. Rad domov sa tiahlo po hrebeni, osvetlený len z polovice lúčom, ktorý sa nejako prekĺzol cez mraky.
To nebola situácia pre širokouhlý objektív.
To bola situácia pre teleobjektív.
Prečo bol teleobjektív jedinou správnou voľbou
V prostredí, akým sú Madeirské hory, sa teleobjektív stáva nástrojom na rozprávanie príbehov – nie kvôli kompresii, ale kvôli prehľadnosti. Široký výhľad bol chaotický: hrebene sa vrstvili jeden na druhý, všade boli mraky a rôzne textúry sa navzájom prekrývali.
Ale z diaľky vyžaroval ten hrebeň s domami čistú jednoduchosť. Príbeh.
Nasadil som teleobjektív a priblížil som záber, až kým chaos ustúpil a hlavným motívom sa stalo svetlo.
Daria sa pozrela na náhľad, raz prikývla a vyslovila to magické slovo: „Stojí
to za to.“
Tip fotografa: Nastavenie expozície pri hmle a svetle
Madeira vám často ponúka túto vrstevnatú, hmlistú atmosféru – je krásna, ale ľahko sa preexponuje. Pri fotografovaní s fotoaparátom Nikon D850 som sa spoliehal na dve veci:
1. ISO 64 – tajná zbraň fotoaparátu D850
Ponúka vám:
maximálny dynamický rozsah
jemné melíry
možnosť doplniť podrobnosti neskôr
Ideálne pre svetlý opar.
2. Nastavte expozíciu tak, aby boli najjasnejšie mraky
Trik je v tom, že sa nespoliehajte na svoje oči. Spoliehajte sa na histogram.
Opar môže pôsobiť jemne, ale skrýva silné svetlá. Ak expozíciu mierne znížite, zachováte textúru oblakov – a svetlo na Madeire bude pôsobiť plasticky, namiesto toho, aby bolo preexponované.
EXIF: Nikon D850, f/8, 1/200 s, ISO 64.
Mikroklímy na Madeire – prečo tu svieti práve toto svetlo
Pohorie Madeira sa strmo týči z mora a vytvára malé poveternostné systémy, ktoré vznikajú a miznú v priebehu niekoľkých minút.
Čo vás čaká:
hmla sa valí ako opona,
prívalové dažde trvajúce 40 sekúnd,
slnečné lúče prenikajúce z ničoho nič,
vlhkosť, ktorá zafarbí údolia do zlatej farby.
Je to chaotické, to áno – ale pre fotografiu je to čaro.
Táto scéna je toho dokonalým príkladom: mraky sú dostatočne husté na to, aby zakryli slnko, ale zároveň dostatočne riedke, aby cez ne prenikalo svetlo. Takáto kombinácia sa na Madeire vyskytuje neustále a hory ju ešte umocňujú.
Záver – Zastavujete aj vy?
Alebo ich necháš odísť a presviedčaš sám seba, že „stihneš ten ďalší“?
Madeira ma naučila jednu jednoduchú vec:
Neexistuje žiadne „ďalšie“.
Existuje len toto.
A buď sa pre to zastavíš – alebo nie.
Ak máte radi fotografovanie zamatových mrakov, pozrite si aj moje ďalšie príspevky na blogu, napríklad „Pohorie Anaga na Tenerife – prechádzka v dažďovom pralese“ alebo „Dažďový prales | Marina Bay, Singapur“.
